Roland Albrecht
Plačúc..
Plačem tu. Tu. Tu.
Nezodpovedný sebec prišiel na spôsob, ako sa zbaviť osoby, ktorú miluje.
Vták Fénix Nám spieva smutnú pieseň o smrti, o vode, o ohni, o zemi, o vetre, o piesku v púšti, o semiačku, ktoré nedokáže preniknúť tvrdou kôrou zeme. Spieva stále pomalšie, lapá po vzduchu, aby mohol pokračovať a dokončiť posledné verše svojej piesne. Spieva o smrti.
Traja zberači mušlí si vykračujú počas odlivu medzi machom a malými ružovými kvietkami obrastenými skalami a hľadajú čosi, čo nás bežne nenapadne. Mušle.
I ty copaté, i ty bez copú. I ty smyšlenkou, i ty bez myšlenky. Já vôbec nevím jak to je, či jak by to mělo být.
Pojď mně pohladit, poláskat mou ubolenou duši. Dát mi krásný cit, cit, co málokdo tuší.
Nosím Tvoje meno na perách, len bojím sa ho vysloviť, aby som nezariekol to, čo je krásne medzi nami. Si môj Sen!!
Počúvam ju. Hraje na klavír smutné melódie. Nemôže ďalej. Je krásna!
Mam z nej strach, pritahuje ma svojimi sietami do okridiel lasky odkial niet uniku.
Človek bez duše sa pomaly vracia "domov", ležérne kladúc nohy pred seba, aby nezostal stáť. Rozmýšľajúc, či si sadnúť na lavičku sa poberá ďalej. Nevníma okolný svet. Myslí stále na to isté!