Po včerajšej daždivej etape sa dnes vyčasilo a my odchádzame z kempu blízko Linzu.
4. Etapa Linz – Grein


Asi po dvanástich kilometroch sme na rázcestí. Rozhodneme sa urobiť malú zachádzku k vodnej elektrárni. Na ceste späť dostávam chuť na poriadne tempo a tak len deťom zakričím, že ich počkám na rázcestí. Pripravil som si pre nich čokoládu, akože desiata na posilnenie. Lenže keď nejdú sadnem si na lavičku do tieňa. Oni nejdú už akosi dlho. Tak reku, zavolám im kde sú. Telefón majú ale vypnutý. Začínam mať obavy a vyberiem sa smerom na Mauthausen, kde máme namierené. Prejdem asi kilometer, ale deti nikde. Volám im, ale opäť nič. Trošku ma začne prepadať panika, ale verím v zdravý rozum detí. Pošlem im SMS a zrazu príde odpoveď. Deti sú už pár kilometrov od rázcestia a vracajú sa späť. Ja im idem oproti. Skončilo sa to šťastne a opäť ideme spoločne. Všetkému je na príčine strom. Rastie pred lavičkou, kde som ich čakal a deti ma cezeň nezbadali. Pomysleli si, že som pokračoval ďalej. Spamätali sa až v asi druhej dedine, keď už im bolo podozrivé, že ma stále nedobehli alebo som ich nepočkal.

Mauthausen je celkom pekné mestečko s asi 5 000 obyvateľmi. „Preslávilo“ ho vybudovania koncentračného tábora, najskôr to bol len jeden tábor. Postupne sa však rozširoval a stal sa jedným z najväčších komplexov pracovných táborov v Nemeckom kontrolovanej Európe. Zahynulo v nich 122 766 až 320 000 väzňov. Na rozdiel od iných koncentračných táborov určených pre všetky kategórie väzňov, Mauthausen bol vo väčšine prípadov využívaný na odstránenie inteligencie, čiže vzdelaných ľudí a členov vyšších spoločenských vrstiev v krajinách podrobených Nemeckom počas druhej svetovej vojny.
My najprv prídeme až do centra a tam v infocentre vyfasujeme mapu a informácie, kde sa tábor nachádza. Musíme sa trochu vrátiť a potom šliapať pár kilometrov do kopca. Vstupné do tábora je symbolické, asi 1 € a dostaneme plánik v českom jazyku. Prezrieme si baraky, kde boli natlačení väzni. Prejdeme múzeom, kde je možné vidieť šaty po väzňoch, veľa fotografií a máp ako vyzeral vtedajší systém vyhladzovania na území Rakúska. Najviac na nás zapôsobia plynové komory a spaľovacie pece a potom pamätná miestnosť s vytesanými menami všetkých väzňov. Väčšina toho, čo vidíme je novo zrekonštruované alebo postavené. Zbytok areálu tvoria lúky s plánikmi zobrazenia ako to vyzeralo počas vojny. V areáli je aj mnoho pamätníkov a pamätných tabúľ v rôznych jazykoch. Vidíme aj blízky kameňolom kde pracovali.
A smútok padol na naše duše.
Bolo to veľmi pochmúrne a myslím, že aj poučné. Ešte dlho sme sa o tom s deťmi rozprávali.












Bolo už neskoro poobede a nás čaká do Greinu asi 40 km. Začne sa prejavovať únava, veď sme na cestách už šiesty deň. Soňa zahlási, že nevládze. Tak zmierňujeme tempo a snažím sa ju povzbudzovať. Veľký úspech nemám a dosť sa vlečieme. Najviac ju povzbudí až značka Grein 2 km. Do kempu prichádzame po dvadsiatej hodine a máme toho naozaj plné zuby. Po večeri Soňa okamžite zaspáva. Ja práve dostávam chuť na pivo a Filipa ľahko prehovorím na prechádzku do obchodu. Lenže všetko, ešte aj benzínka je zavreté. Tak si lognem vody a ideme spať.








Dnes to bolo 78 km a v duchu sa ospravedlním deťom, že to musia znášať. Veď zajtra to bude lepšie.
Ale či to naozaj bude lepšie a čo zažijeme na ceste z Greinu do Melku sa môžete dočítať nabudúce.