Odchádzame z autobusovej stanice Sajran v Almaty. Ešte pred ňou nás oslovia taxikári s ponukou cesty do Biškeku za 20 000 Tenge. Vysmejeme ich a tak druhá ponuka je 9 000. Pekne poďakujeme a ideme na maršrutku. Lístky sa kupujú v pokladni na stanici a jeden stojí 1 500 KZT, čo je za 250 km cestu veľmi prijateľná cena (necelé 4€). Cestou máme 15 minútovú prestávku na benzínke ako vystrihnutej z amerického hororu. Zapnite svoju fantáziu a predstavte si atmosféru: ste v pustatine, vládne tu ospalosť, cítite sa opustení, je tu len jeden malý obchodík a pred ním ležiace unudené psy.
A na obrázku nižšie je kazašská verzia :)

Ďalší exportný zážitok prichádza na hranici. Zrazu zastavíme, pred nami je nepreniknuteľný modrý plot. Vyzerá to na koniec sveta, za tým plotom je krajina - nekrajina a nikto tam neprenikne. Všetci vystupujeme aj s batožinou. Musíme prejsť hraničnou kontrolou pešo. Hneď sa prikmotria nosiči batožiny s vozíkmi a ponúkajú svoje služby. A Západ niekedy nevie ako rozhýbať ekonomiku, len treba vytvoriť príležitosti...
Na výstupe z Kazachstanu nám zoberú našu bumažku, ktorú sme opatrovali od príletu do krajiny. Namiesto toho dostávame iný malý papierik s pečiatkou. Rozmýšľam na čo mi bude a či ho nebudem musieť opatrovať do konca života. Našťastie nie, po pár metroch nám pohraničníci ukazujú krabicu, kde ho máme vhodiť.

Po bezpečnostných kontrolách v Kazachstane je pre nás ďalším prekvapením nulová kontrola batožiny pri vstupe do Kirgizska. No a môžeme začať hľadať našu maršrutku, samozrejme sme sa zabudli opýtať kde bude stáť. Ale nie sme v tom sami, tak sa držíme známych tvári a na vhodnom mieste, asi pol kilometra od hranice sa združujeme. Straty sú tak 50% a ďalej pokračujeme poloprázdni.

V premávke začína chaos. Tvoria sa veľké zápchy a ešte sa to stupňuje, čím bližšie sme k Biškeku. My starší ho poznáme ešte ako Frunze. Tak sa volalo počas sovietskych čias, na počesť veliteľa Červenej armády Michaila Frunzeho.
Kirgizsko je hornatá krajina s približne 6-timi miliónmi obyvateľov, z toho skoro milión má Biškek. Územie krajiny sa rozprestiera v nadmorskej výške 500 až 7 000 metrov, až polovica územia sa rozkladá vo výškach od 1 000 do 3 000 metrov nad morom. Kirgizsko je prevažne poľnohospodárske a patrí k najmenej rozvinutým krajinám bývalého Sovietskeho zväzu.

Päť kilometrov k nášmu ubytovaniu ideme maršrutkou asi trištvrte hodinu. Zisťujem, že môj kazašský paušál, ktorý má fungovať aj tu, predsa len nerabotaet. Tak vojdem do najbližšieho obchodu a prihovorím sa dvom mladým slečnám, či mi môžu pomôcť a zavolať na telefónne číslo našej ubytovateľky. Jedna z nich rovno vytočí číslo a podá mi telefón. Dohodnem sa a o 10 minút si po nás ubytovateľka príde. Milí ľudia títo Kirgizi.

Krátko si oddýchneme a vyrazíme obzrieť mesto. Ideme hlavnou tepnou Čuj, v anglickom prepise exotickou Chuy avenue. Stretávame mnohých pouličných predavačov, hlavne kvasu a iných nápojov. Mesto je plné parkov a zelene, ale z pohľadu turistu hľadajúceho historické pamiatky, nič prevratne zaujímavé neponúka. Skôr sa dajú vidieť znaky bývalého režimu skombinované so súčasným pohľadom na históriu, prezentovanú hlavne sochami hrdinu Manasa. Centrom je obrovské námestie Ala Too s fontánami, lavičkami a nie príliš vkusnými umelohmotnými stromami. Neďaleko je prezidentský palác. Na jeho plote je aj pamätná tabuľa pripomínajúca masové nepokoje zo 7.4.2010, ktoré viedli k odstúpeniu prezidenta Kurmanbeka Bakijeva. Demonštranti dokonca v meste Talas zbili vtedajšieho ministra vnútra. No máme sa od nich aj my čo učiť.











Na druhý deň ráno sa vydávame maršrutkou k jazeru Issyk Kul. Za 280 Somov to je ozajstná zážitková jazda. Hlavne keď prechádzame priesmykom plnom zatáčok asi tak stovkou. Na pobreží jazera je časť cesty vo výstavbe, ale to nebráni nášmu šoférovi ísť šesťdesiatkou. Cítim sa ako vytrasená Detva. Na vysvetlenie pre mladšie ročníky, boli to jedny z najlacnejších cigariet za onej éry (spolu s Bystricami). A to si pamätám, aj keď som zarytý nefajčiar. Ale späť k našej ceste. Okrem pozorovania krajiny je mojou zábavkou aj pozorovanie dvoch, asi 80-ročných dedkov, ako vystrihnutých z Kusturicových filmov. Predpokladám, že silne nahluchlých, pretože sedia vedľa seba a kričia na celú maršrutku. Chvíľami to vyzerá medzi nimi aj na bitku, ale skončí sa to smiechom. Netuším o čom sa rozprávali. Aspoň, že šofér nemohol zaspať.




Issyk Kul znamená teplé jazero. Ústi doň 50 riek a nevyteká žiadna. Je teda bezodtokové a mierne slané. Voda je priezračná až do hĺbky 12 m. Je dlhé 178 km s maximálnou šírkou 60 km. Rozloha je 6 236 km² a hĺbka dosahuje až okolo 700 m. Leží v nadmorskej výške 1 608 m. Po jazere Titicaca je to druhé najväčšie horské jazero sveta. Ja milujem štatistiku.
My sme sa vybrali do kúpeľného mestečka Čolpon Ata, najvýznamnejšieho strediska severného pobrežia. Je vzdialené od Biškeku asi 260 km. V letnej sezóne väčšinu návštevníkov tvoria zámožní Kazaši a Rusi a smotánka z Biškeku. Ubytovanie máme tentokrát v útulnom rodinnom penzióne neďaleko malej pláže. Vládne tu pev(k)nou rukou majiteľka, ktorú všetci na slovo počúvajú, od detí až po manžela. Ona inkasuje peniaze a nosí ich v malej kabelke cez rameno a muž vykonáva príkazy.
Ideme si zaplávať, vonku je okolo 17°C a voda je podobnej teploty. Je naozaj priezračná a pekne vidno až na dno aj vo väčšej hĺbke. Na pláži je len pár ľudí a kúpu sa asi traja. Hlavná sezóna ešte len príde.







Najväčšou atrakciou sú petroglyfy. Sú to vlastne bludné balvany, ktoré sa tu dostali vplyvom pohybu ľadovcov. Zaujímavé sú vyrytými alebo vytesanými obrázkami starými až 3 500 rokov (doba bronzová). Väčšina je však z obdobia 800 rokov p.n.l. až do 1. storočia n.l. Väčšinou znázorňujú kozorožcov, lovcov a iné zvery. Pozoruhodnou je aj cesta k tomuto múzeu. Najjednoduchšie sa tam dostaneme po starej letiskovej dráhe. Ešte vidno aj pozostatky letiskovej haly a riadiacej veže. Naľavo je sídlisko s názvom Obec 3, s mierne vybývanými bytovkami. Sem-tam sa okolo preženú domáci na starom žiguláku a skúšajú, čo to dá alebo popri dráhe niekto cvála na koni. Nás trochu vystraší voľne pobehujúca svorka psov. Ale inak idylka medzi šutrami.










V sobotu ráno za drobného dažďa odchádzame. Prvýkrát sa nám stáva, že musíme čakať takmer hodinu, kým sa maršrutka zaplní do posledného miesta. Vodič to potom doháňa šialenou jazdou. Dedina, nededina stále ideme 110 až 130 km/h. Ak som si myslel, pri jazde sem, že aká divoká jazda to bola, tentokrát sme si sadli asi k šialencovi. Aj cez priesmyk si to šinie 110-tkou. Ale v Biškeku sme za tri hodiny. Najeme sa a sadáme do maršrutky smer Almaty. Opäť trochu zábavy pri prechode hranicou a v podvečer sme v Almaty.
Dnes bývame v hoteli. Večer si ešte dáme rozlúčkový baraní šašlik. Posledný deň okolo obeda ideme na letisko. Po dvoch týždňoch sme už aj unavení a tak zvíťazila letecká alternatíva presunu do Astany. V cene letenky je aj malý obed a nápoje. V lietadle je viac miesta ako v európskych nízkonákladovkách. A je to bezpečná letecká spoločnosť, aj keď nápad to overiť, som dostal až po zakúpení letenky.


Naše путешествие (ako hovoria Kazaši a Rusi) trvalo od 3.6. do 17.6.2018 a rôznymi dopravnými prostriedkami sme precestovali okolo 15 000 km. Videli sme niekoľko zaujímavých miest obrovského Kazachstanu a naozaj len nakukli do Kirgizska. Odnášame si veľa príjemných zážitkov. A samozrejme najmä spomienok na stretnutia s milými ľuďmi, pri ktorých sme nijako nevnímali, či ide o kresťana alebo moslima.
Čo sme ešte nestihli vidieť? Bajkonur, Karagandu, Borovoe, Kaspické more, zmenšujúce sa Aralské jazero, ...
Otázka, ktorú si kladiem po návšteve každej krajiny: Oplatí sa sem ešte vrátiť alebo pôjdem spoznávať niečo úplne nové. Tentokrát neviem, však uvidím kam ma moje nohy zavedú.