Rozhodovali sme sa medzi kratšou alternatívou po ceste priamo do Visegrádu alebo naokolo po cyklochodníku. Zvíťazila dlhšia a bezpečnejšia alternatíva.
Takže ráno vyrážame najprv smerom na kompu do Vácu. Našťastie sme nemuseli dlho čakať. Čo ma ale prekvapilo bola cena za kompu pre 2 osoby + 2 biky = 6 €, čo je podľa môjho názoru prehnaná cena za cca 5 minút plavby. Aspoň, že krátka prehliadka Vácu stála za to.
Ďalej pokračujeme väčšinou po cyklochodníkoch až do Nagymarosu. Tam opäť kompa cez Dunaj do Visegrádu. Aj by som chcel ísť až na hrad, ale to by ma dieťa už mohlo obviniť z týrania. A ten hrad bol naozaj vysoko, skoro v oblakoch a tak sme sa aspoň kochali pohľadom naň. Zvyšok cesty do Ostrihomu bol viacmenej nudný a väčšinou po ceste. Boli sme radi, keď sme tam dorazili. Boli sme už aj hladní, veď od raňajok sme nič nejedli a bolo už hlboko po obede. Tam sme chvíľu hľadali reštauráciu v Ostrihome, ale nakoniec sme sa rozhodli ísť míňať eurá už na Slovensko. Ostrihom už poznáme, takže jeho prehliadku sme mohli vynechať a vybrať sa po moste do Štúrova.
Tam som neomylne zamieril do sedliackej reštaurácie, kde sme už kedysi jedli. Asi sme boli opantaní hladom a tak sme si objednali dve obrovské porcie. Ja jeleninu a Soňa baraninu so 14 knedlíkmi a oblohou. Samozrejme sa to ani nedalo zjesť, ale bolo to vynikajúce. Potom sme sťažka nasadli na biky a veľmi, naozaj veľmi pomaly smerovali na vlakovú stanicu.
Kúpili sme si lístky do Šurian, s prestupom v Nových Zámkoch. Do Zámkov sme prišli s meškaním a tak nám nezostávalo veľa času na prestup. Kým sme zistili ako sa bezbariérovo dostať na ďalšie nástupištia a ktorý z troch vlakov, ktoré tam stáli je náš, už práve odišiel. No nič hrozné, veď do Šurian je to rovina a len okolo 12 km. Lenže problém bol aj dostať sa od nástupíšť dole na ulicu pred stanicu. Museli sme cez stavenisko. Vitajte na Slovensku.
Naozaj to už bola len rovina a tak sme nahodili tempo a o chvíľu sme sa zvítali s bratom v Šuranoch. Teda najprv s jeho priateľkou, potom so psami a napokon aj s ním, pretože on bol na streche a opravoval ju.
Čakalo nás deluxe ubytovanie so spaním v posteli.
11. deň a opäť oddychový. Výlet do Podhájskej
Na druhý deň sme sa chceli ísť niekam okúpať a na odporúčanie bratovej priateľky Evičky sme sa vybrali do Podhájskej. Prvá alternatíva bola ísť na bikoch, veď je to blízko. Ale už sme toho mali pomaly aj dosť a pri predstave ako sa unavení po celodennom kúpaní a v tej horúčave ešte potíme na biku cestou do Šurian, predsa len zvíťazila vlaková doprava.
A cesta stála za to. Najprv si Soňa musela kúpiť lístok, pretože tie bezplatné boli vypredané. Potom nasledoval šok pri vystupovaní, keď sme zbadali tú hordu dôchodcov skoro bežiacu smerok ku kúpalisku. Ich cieľom bolo sa čo najskôr postaviť do radu pred pokladňou. Tak sme pridali aj my.
Kúpalisko bolo naozaj preplnené a tak som sa utvrdil v mojom presvedčení, že kúpalisko nie je nič pre mňa. Našli sme si ešte pekné miestečko v tieni niekde veľmi ďaleko od bazénov. Sú tam teda rôzne bazény s teplou termálnou vodou, ale mňa najviac zaujal plavecký s 22 stupňovou vodou. Dalo sa tam skutočne plávať, pretože tam sa tak ľudia nehrnuli. Zato v termálnom sedacom bazéne bolo ľudí ako maku. Keď sme už tam, tak sme sa aspoň namočili a prešli sa po ňom, pretože miesto na sedenie nebolo.
Zbytok času sme príjemne strávili na deke, čítajúc noviny. Keď sa opäť ohlásil ten zlozvyk ísť niečo zjesť, vybrali sme sa na palacinku, ktorú som Soni sľúbil. V rade sa mi zrazu ktosi prihovoril. Bol to otec Soninej kamarátky. Boli tam s celou rodinou na dovolenke. Tak sme zjedli palacinky spoločne a Soňa mohla zbytok času prekecať s kamarátkou Katkou.
Ja som teda mal voľno a mohol si zdriemnúť na deke, zatiaľ čo Soňa s Katkou a jej bratom išli vyskúšať tobogány.
Nakoniec sme na kúpalisku boli skoro do siedmej a vyskúšali spoločne aj ten termálny bazén, keď tam už ubudlo ľudí. Naspäť opäť vlakom do Šurian. Tam som ešte trochu pomohol bratovi pri dokončovacích prácach a potom sme prekecali celý večer.
12. deň - Návrat domov
Už nás čakal len návrat vlakom domov. Začalo to adrenalínovým nakladaním bikov do vlaku, keď nám pomáhal brat, sprievodkyňa a aj policajti. Takže na chvíľu máme pokoj a môžeme relaxovať. Vo Zvolene však musíme prestupovať a tak nás čaká ďalší adrenalín. Ja som povykladal biky, Soňa batožinu. Vlak do Košíc bol našťastie na tom istom nástupišti, ale dosť ďaleko. Tak som preniesol biky, Soňa svoju batožinu a keď som sa vracal po svoju, už mi išla oproti sprievodkyňa z vlaku, z ktorého sme vystupovali a niesla mi moje kapsy. No dobrí ľudia ešte žijú, aj na železnici. Zato pri nastupovaní do vlaku do Košíc mi neďaleko stojaci sprievodca nepomohol ani s otvorením dverí a ešte mal aj pripomienku ako som umiestnil biky do stojanov. No ľudia sme rôzní.
Do Košíc sme dorazili podľa cestovného poriadku, to znamená jednu minútu po odchode vlaku do Prešova. Asi to majú takto nastavené naschvál, aby ľudia niečo minuli aj v obchodoch a bufetoch na stanici v Košiciach.
Navyše tesne pred príchodom nášho vlaku prišla prietrž mračien a tak sme ešte pri nastupovaní aj poriadne zmokli. Ale nesťažujem sa bolo to prvý aj poslednýkrát na tejto dovolenke.
... a na záver trochu štatistiky
Naša dovolenka sa uskutočnila od 30.7. do 10.8.2016.
Celkovo sme prebicyklovali 475 kilometrov. Najviac v jeden deň sme dali 70 kilometrov a to hneď dvakrát. Priemerne to bolo 51 km, ak nepočítam dni odchodu a príchodu.
Spali sme 9x v stane (v kempe) a 2x v dome u brata. Dopravné prostriedky sme použili predovšetkým bike, potom vlak a 2x aj kompu.
