Spímna mäkkom matraci, v noci sa mi zdá, že ma nadhadzuje, že stúpama som blízko bieleho plastového okna s modrou lampou na parapetnejdoske, budím sa skoro, ale nevstávam, ležím tam a pozerám sa na strom zaoknom, na vtáky na ňom, na vežu kostola a počujem pohyblivosť mora, ktoréje iné, mohlo by byť spenené a plné rýb, chcela by som ich chytať ústamiako dievča s plutvami, mohla by som byť Arielou alebo tým mužom, ktorýv tých vlnách plával a poskakoval na piesku, vysoké skokya cviky, upažiť, predpažiť, kľuknúť si, pozrieť sa na iných, usmievať sana tých v červených vetrovkách s pestrými šálmi okolo krku, pozerať sana nich ako stoja blízko mora a myslia na čokoľvek, utekajú, alebo sa lenprechádzajú, len tak sú na pláži, keď duje studený vietor, keď šumia vlnya svetlohnedá tráva.
PoviemM., že je toho veľa a ja sa nedokážem presne vyjadriť. Že do tohopásikavého zápisníka píšem málo a namiesto toho sedím s čajom v rukena okne a čítam Janu Bodnárovú, píše o miestach, ktoré poznám,o riečkach a údoliach, čítam ju a dole pod oknom je auto, ktorézanechá v snehu stopy, sú to kruhy, po ktorých neskôr prejdeme teplooblečení, klopkáme topánkami, robíme fotky, že mrznú ruky, že sú červenéa hrejeme sa v pekárňach s horúcou kávou a tvarohovýmibuchtami, v nákupných centrách so zľavami 77% a to nachvíľu láka a potomsa to vytratí, zmiznú tie šaty, čo predávajú aj na Slovensku, zmiznú rukavičkyz kože a zelené čižmy, moja predstava mňa, že mám tie pančuchya len tak sedím doma na gauči a pozerám sa na ne, keď je ránoa ja sa chystám do knižnice, ukladám do tašky knižky a prechádzam poobálkach rukami, knihy, ktoré niečo v nás zanechajú, to všetko sa stratía zostávame tu tichí s doširokaotvorenými očami, mya fotoaparát, taška s termoskou čaju a mentolovými papierovýmivreckovkami.
Nakláňamsa cez zábradlie a pozorujem káčera približujúceho sa k lodi, toto jecentrum mesta Gdaňsk, reštaurácie s bielym vianočným svetlom a vonkuprázdne terasy, najkrajšie ulice s predavačmi schúlenými do kabátov, chcelaby som si odpľuť do tejto vody a povedať si, že toto miesto je mestomLecha Walesu, je mestom, kde sa narodil Daniel Gabriel Fahrenheit a GünterGrass, že je to miesto fascinujúce, že aj tu, tu na Dlhej ulici počujem piesok,počujem ho, keď sa pozerám do vysokých okien, keď sú tu tí rýchli ľudiaa ich čižmy, ich silónové pančuchy a rukavice, preto sa obliekam dožltého púlovra, nech je vo mne piesok a slnko, nech je, keď vypisujempohľadnice, keď sedíme na červených sedačkách vo vlaku, keď vystupujemea nastupujeme, Gdaňsk, Gdynia, Sopot a kráčame pomedzi stromy nad morom,keď sa dotýkame konárov a pôdy, keď je tu toho veľa a ja nedokážemo tom písať, viem len kráčať popri tom, vyskakovať, naháňať čajkya sledovať to, len to a nič viac.
