Cez okno ozdobené silónovou záclonou sme, jediac mäso, pozorovali pohyb na ulici, život na ulici, napríklad ženu v kožušinovom kabáte ako sa nežne prihovára holubom a hádže im kusy chleba. Keď sa v sobotu večer koncom novembra v Budapešti stmievalo, nepohnuto sme stáli vedľa dvoch trabantov zaparkovaných pod stromami ozdobenými vianočnými žiarovkami, stáli sme pod novembrovými stromami bez lístia, v bezfarebnej krajine, na prázdnej ulici stúpajúcej prudko hore, na budínskej ulici s obytnými domami, s krajčírstvom a fotoateliérom lakajúcim zákazníkov vyblednutými svadobnými fotografiami a vysmiatymi detskými tvárami. Budapešť dôsledne zachováva pocit, ktorý nevyhnutne potrebujem k životu, nostalgiu, minulosť, stopy mojich predkov, odtlačky ich prstov na stenách parlamentu, stratená kvietkovaná vreckovka mojej príbuznej v metre, mamin poletujúci vlas na Námestí hrdinov.
V budínskom byte neďaleko gymnázia svätej Margaréty sa mi snívali sny s výpravou vskutku lahodiacou oku, sny o voloch plávajúcich v žltej rieke Mekong, tie horúce noci v Saigone, špicaté hory a oranžový oblúčik slnka nad čínskym mestom Yangshuo, muchy sadajúce na melóny, sny o zasadrovanom predlaktí popísanom veršami Krisztiny Tóth. Počas nocí Budapešť exotická, Budapešť moja, jemné flirtovanie dievčat v kúpeľoch Gellért, ich krásne telá, ktorými človek nemôže nebyť unesený.
Jeseň zima, 4. december 2010
Odrazy šesťdesiat wattových žiaroviek v mojom oku v nedeľu popoludní, zrak mi čítaním slabne a to som ešte veľmi mladá a ešte stojím za hriech. Žiarovky v mojom oku, nevybalený kufor, neodoslané pohľadnice ako žiariaci, vrcholný moment prichádzajúcej zimy. Pohľadnice z peštianskeho antikvariátu, Alice píše v roku 1929 svojmu milencovi o bolesti chbtice a nemožnosti odpovedať mu na jeho list, pohľadnica vypísaná ceruzkou, vypísaná po maďarsky, pri rannom čaji a vajciach uvarených na mäkko nám ju Panna Gaál prekladala do angličtiny a jej deväťročná dcéra Csenge si v tej chvíli, stojac na špičkách, napúšťala z vodovodného kohútika do plastovej fľaše vodu.
Csenge si fľašu vložila do batoha, na vetrovke si zapla zips, pobozkala mamu a šla s inými deťmi poznávať kopce v okolí Budapešti, zbierať konáre a šišky, spievať si a veselo si vykračovať. Vrátila sa, keď sme s D. stáli na Moszkva tér, keď sme si tam nekúpili ani adventný veniec, ani kyticu kvetov v celofáne, keď sme tam strávili štrnásť intímnych minút nášho života a potom nás žltá električka odviezla k rozsvieteným mostom nad krásnym modrým Dunajom.
Pred zotmením, 5. december 2010
