Keď sme sa pozerali na Belehrad a Sofiu z výšky, bol december, ty si sedel na bielej kožušine a mal si chuť kúpiť si letenku z Viedne do Reyjkavíku cez Kodaň, predbehnúť mesiace, predstaviť si leto, kodanskú búrku a titul knihy, ktorú by si čítal v lietadle spoločnosti Icelandair, aj v nás boli letiská, dýchali sme dusný vzduch a pichali vidličkou do žltého syra, raňajkovali sme nad Sofiou, cez malé okná lietadla k nám prenikalo slnečné svetlo, boleli nás uši a hlava, spali sme, budili sa kvôli plaču chorého dieťaťa a tak sa ťa pýtam, čo mohlo byť 15. decembra lepšie?, nič, nič nemohlo byť lepšie, ani teplý vietor, ani pohľady ľudí v istanbulskom metre, nič, lebo vtedy sme mali pocit, že nám nič nechýba a že sme pripravení na čokoľvek, že keď sa náhodou zrútime a zomrieme, čo tam po tom, život plynie ďalej, zostaneme v blízkych, zostane viera, že sme nezraniteľní na inom mieste, že tam jednoducho musíme byť.
Ale prileteli sme, prišli sme tesne pred zotmením, aby sme videli biele čajky nad morom a biele čajky nad Modrou mešitou, aby sme sa, ťahajúc za sebou kufre prešli úzkymi ulicami a odolávali vábeniu mužov, aby sme sa zdokonalili v odmietaní, nie, teraz si neprosíme lampy zo skla, nechceme šaty z pestrých látok, ani koberce a lacné hotely, nechajte nám ruky a neusmievajte sa, teraz nie, robte to iným, hľadajte iných, my sa chceme na vás len pozerať, sadnúť si, objednať si lacný čierny čaj a v noci otvoriť balkónové dvere, hľadať čosi konkrétne za cudzími oknami, za béžovými závesmi a nechať sa unášať cudzím morom s obrovskými loďami prepravujúcimi ktovie čo a myslieť na hocičo, hladkať mačku, jednu z tisícok istanbulských mačiek, nájsť si favoritku, najlepšie čiernu a elegantnú, najlepšie vážnu, nesúcu v sebe minulosť tohto mesta.
Keby si tam bol, poviem to tebe, ale nebol si, tak som to povedala len sebe, stojac na posteli, niečo ako tu som Istanbul, tu ma máš a on reagoval, jeho vplyv zosilnel, sedela som za stolom pri dverách vedúcich na terasu, hotel, malá záhrada v decembri, suché kvety a jesenné lístie na stoloch, slnečníky zbalené pod schodmi čakajúce na jar, Nemec so zapálenou cigaretou v ruke, jeho vrásky, nos a šál, jeho úzke oči, že nevieš, kto je, čo si o ňom myslieť, preto jeme pomaranče a teplé pečivo ešte pomalšie, nech príde bližšie a nech sa ukáže, nech si tam na terase pritúli jednu z mačiek, nech deň strávi sediac na balkóne, nech si tam dá olovrant, načo Modrá mešita na obed, načo vrážanie do Japoncov s rúškami na ústach, na čo ten hluk a mäkké koberce. Myslela som, že mu poviem, nech tam zájde na druhý deň ráno, poseďte si tam a zapíšte si do diára, že jednu z tritisíc istanbulských mešít máte za sebou, že sa treba pre zmenu poprechádzať v prítmí Chrámu Božej múdrosti, vracať sa k histórii Hagie Sofie, k slovám a k vzrušeniam, k tomu ako Justinián pri pohľade na chrám zakričal do sveta Šalamún, prekonal som ťa!, že si treba pripomenúť, že aj Vy v tomto meste budete minulosťou zapísanou v diári, že vo Vás bude nostalgia, keď si spomeniete na horúcu tureckú kávu v prístave, na hárem Murada III. a na silnú Benátčanku Baffo, na sultánsky palác a hlučné turecké deti na exkurzii, ktoré Vás znervózňovali, ktoré ste upozorňovali a oni nič, oni kričať neprestávali, tak ste sa, napriek dažďu, postavili k múru s výhľadom na Bospor a zapálili ste si cigaretu, fotili ste mladé zaľúbené páry digitálnymi fotoaparátmi, pozerali ste sa na sivé nebo a na sivé mesto z diaľky, držali ste si odstup a vraveli si, nech je tak, nech je to takto.
No áno, nehovor nič, Istanbul má hudbu Santaolallu, je ňou preplnené, iné kontinenty, iné svety, ale aj tak, ja som to cítila, videla, počula, aj v archeologickom múzeu, keď svietilo slnko a nebo nad mešitami bolo ružové a studené, tam, kde sme obklopení iránskou keramikou s pohľadom upretým na sochu Sapfó klopkali topánkami a naháňali pásy svetla, svetlo na stenách, vo vitrínach, na bustách a v hlinených nádobách, na sarkofágoch ozdobených sfingami a kentaurami, tam sme obklopení mozaikami a pestrými kachličkami mysleli na budúcnosť, na najbližšie dni, na Vianoce, ako ich táto rodina prežije, že tam, na konci sveta je tropické teplo a na stromoch rastú banány, v mori plávajú žraloky a niekto z nich má chuť ísť do Perthu naprieč krajinou, naprieč Austráliou, napriek suchu a vetru a my sme na to mysleli, veď vieš, nedalo sa inak.
Ťahali ma za ruku, že vstúpte, tak sme vstúpili, objednali si víno, zapálili svietnik, sedeli sme nad tým všetkým, vysoko, niekto z nich spomenul Kostol Spasiteľa v Chore, kostol v poliach, kedysi v poliach, spomenul fresky a mozaiky, monumentálny obraz Krista Pantokratora, že aj on bol vysoko a mne sa zdalo, že sme Nočné istanbulské sovy Edwarda Hoppera a že by sme radi v bielych šatách so sviecami v rukách strážili Choru, celú štvrť, dávali by sme pozor, aby sa nikomu neskrivil vlas na hlave a oni spomínali a plánovali, deň pod Galatskou vežou, pijeme šťavu z čerstvých pomarančov, vypisujeme čiernobiele pohľadnice vďaka za Istanbul, sir, vďaka, pofukuje teplý vietor a zdá sa, že do mesta prišla nová jar, v hoteli môžu vystrieť slnečníky, môžu ponúkať aj koktaily s ľadom, môžu otvárať dvere dokorán, vypnúť kúrenie a tých ľudí predávajúcich ovocie a zeleninu bude viac, vráťme sa sem v šatách po kolená, vráťme sa, keď kvitnú stromy, keď Talianky sedia v sandáloch na brehu mora a tmaví muži pražia na ohni ryby, vráťme sa spolu, počúvajme mesto, držme sa ho ako kliešť.
Teraz máš na ústach karamel, máš lesklé oči, je to horúčka, je, anatómiu si vymenil za histológiu, telo za telo, som tu s týmito čiastkovými informáciami, som tu celkom pripravená oddať sa čomukoľvek, tu máš pohľadnicu, tu sú fotografie, tu sú slová a tam skutočnosť, počkajme, kým skončí táto noc, počkajme si tu na mrazivé nejasné ráno, prirovnajme ho k básňam Emily Dickinsonovej, počkajme, kým nevyjde slnko a potom zaspime, prespime deň a večer ti porozprávam niečo nové, áno porozprávam, ja, Šeherezáda.
