Pozerali sme sa na chorvátske nebo, na Veľký a Malý voz, na svetlá dedín na druhom brehu zátoky. Rozmarný večer s utopencami, chlebom a vínom, namiesto sladkovodných riečnych kúpeľov more vyhadzujúce na breh deravé plavecké kolesá a bublinkujúci smiech detí z predošlých dní. Krásne ženy s cigaretami v rukách, ktorým trčia rebrá, vidíme ich každý deň, keď unikáme pred slnkom oprieť sa o kmeň figy. V ten večer som hovorila, nech príde kúzelník Arnoštek, budeme si trhať kusy ružovej farby z chumáča cukrovej vaty a budeme mu tlieskať, Arnoštek ešte, Arnoštek, neboj sa, Arnoštek do toho. Budeme tancovať, tešiť sa zo swingových melódii, netušiac, aké ťažké roky nás čakajú, nebudeme vedieť, čo sú to genocídy, čo sú to jatky v džunglách Kambodže, bude pred nami prázdno a za nami jedna tragická skúsenosť so svetovou vojnou.
Arnoštek a stredná Európa však miznú do mesačnej noci a k nám príchádzajú správy z Balkánu a z Blízkeho východu, správy, ktoré prinesli jachty a parníky a zaoceánske lode. Sťahovavé vtáky opustili púšť, len pár zamilovaných bocianov sa nechcelo vzdialiť zo svojho hniezda neďaleko vádí na Ahaggarskej plošine v južnom Alžírsku. Sťahovavé vtáky leteli ponad minarety mešít v mestách severnej Afriky a kdesi v Holandsku sedel za písacím stolom Kader Abdolah a písal román o starej Fagri Sadat, ktorá na streche svojho iránskeho domu žmúri do slnka a láka na červené hrozienka vtáky. Hrozienka sa sypú, horúce iránske slnko, horúce aj nad nížinami blízko Kaspického mora a vtáky prichádzajú a stará Fagri Sadat ich chytá, aby ich mohla hladkať po hlavičkách, aby mohla študovať ich perá, ich farbu a tvar. Nevidíme jej do tváre, nevidíme jej oči, nemyslíme na hrozbu, nepočujeme hlas ajatolláha Chomejního, sledujeme len jej ťažké starecké telo ako sedí na najpestrejších kobercoch v meste a cez lupu obkresluje vzor pier najkrajšieho vtáka.
V mori sa hádzali ryby, krehké telíčka nad hladinou, neviditeľné plutvy, zdá sa, že nijaké oči. Často sme šli cez vodu, šli sme po vode, prúdy plytkej vody nám obmývali členky, dvom ženám v slamených klobúkoch sa na telách leskli šperky z liatiny a ich deti s pieskovými vlasmi padajúcimi do očí sa hrali vo vlnách v žltom nafukovacom člne. Okamžitá chuť na citróny a na muža, pohyblivé ráno v Dalmácii, raňajkujeme, chlieb, zelenina, jablká, prichádza k nám zaprášený psík, prichádza so slnkom, ktoré vychádza spoza horského hrebeňa a chce pri nás sedieť a počúvať, chce byť príjemný spoločník. S ním sa môžeme na pláži cítiť krásne a osamelé, áno, boli sme nostalgické a tiché, čítali sme hrubé knihy, plávali na nafukovačke, chytali kraby a zbierali mušle a s tmavými okuliarmi sme sa nechali unášať prúdmi ďalej a ďalej, preč od tohto sveta, preč od dievčat v pruhovaných plavkách s nalakovanými nechtami, preč, preč, hlboko pod hladinu mora, klesnúť, ponoriť sa.
V meste Zadar rozprávam svojej duši príbehy z rokov šesťdesiatych, Michelangelo Antonioni, čiernobiely Rím, biele autá, šálky z vypitej kávy, zmrzlinové poháre a rodiny, ktoré obedujú, sedím pred tebou ako psík a na mape hľadám vhodnú polohu na fotenie, na mĺkvu lásku, keď sa jeden pozerá na lode v prístave a druhý do parku a nikdy si o tom nepovieme, nikdy sa k tomu nevrátime, každý z nás si bude v sebe niesť svoj vlastný Zadar, to, čo videl, to, čo počul a to, čo ho zasiahlo.
Michelangelo Antonioni mi povedal, že sa báť nemusím, naďalej poletuj ako pierko a z tieňov vyťaž čo najviac, zabudni na seba a píš, počúvajúc svoj hlas, nemysli na iných a keď sa sem raz vrátiš, ja budem tu, sadneme si na pod rozkvitnutý ružový krík a budeme počúvať hlas mora.
