Nebála som sa, hoci niekedy sa bojím. Rozsiahlych priestorov, ktoré sa ma chopia a ja šuchotám v nich, moja vetrovka, nohy, počuť brzdy bicykla a suchú trávu, stmieva sa, chcelo by to tabak, zemplínsky maslový koláč s marhuľovým lekvárom, slepých ježkov a divé slivky.
Lenže dnes červené šípky, v taške čelovka ako svetlo, čo sa o mňa postará, maják, čo bliká, napríklad si myslím, že by na ňom mohli trepotať stuhy. Hodvábne.
A všade tu o pár mesiacov zelená, mach, napríklad na streche, mach mäkký a plný hmyzu.
Zapadá slnko, jazdci na koňoch, šťava, šťava, tu niekde bol aj ten muž, čo starkej a dedovi ukradol z chatky víno a ktovie ešte čo, asi lampu, to nebolo všetko, ale teraz už kľud, vinník je už uväznený. Rozprávala ten príbeh dlho, aj iné, aj susedskévzťahy, aj starosti, aj ženy, ktoré majú nervové ochorenia, aj tí skŕčovými žilami, čo privolávajú vŕzgajúce výťahy.
Pod kolesami blato a v potoku ľad, z vetra vlhké oči, keď sa blížim k domu, tak vidím most nad koľajnicami, rusovlasí ľudia sa nakláňajú nad kočík a ťuťuťu. Doma poviem malej A., že má pekný kabát a ona vraví: to si ešte nevidela moje topánočky, páčia sa mi jej vlasy a zuby a nos malého P. s pehami ako škorica. V galérii ich nevidím, spieva sa tam, aj West Side Story a Martin Martinček, čo hľadal v liptovskej krajine niečo nové, ktorý počúval, pozeral do očí, tak tam hovorili a ja si ho pamätám, keď chodil po našej ulici, videla som jeho auto a psa a klobúk a mojej mamu nazýval milostivá pani.
Napíšem si, že tie farby pudingovej krajiny rozjasní zelená. Ako keď v rieke plávajú úhory a my v tráve jeme sardinky alebo broskyne. A slno svieti príliš, polievky vrú. Zoderiem si vtedy dušu, nech som naplnená.
Bonus:
obrázky: takmersnúbenec , ja som sa len hrala a orezávala
