25. august
Po dňoch, ktoré sa zdali také plné pod jasnou hviezdnou oblohou, som doma a neviem, čo som si vôbec uvedomila. Možno, že svet vôbec nie je taký, za aký ho mám ja, nemyslí mojím mozgom, ale je úplne iný. Akoby na prvý pohľad v uliciach veľkomiest moje srdce nenašlo mladého človeka, ktorému by bolo schopné dôverovať. Niekedy, keď človek zbadá niekoho iného a pustí sa s ním do reči, má pocit, že ho pozná a nebol by problém pre jeho osobnosť a hlavne psychiku, prísť k nemu na prázdniny, rozprávať sa s jeho rodičmi a oberať s ním jablká. No tam som nevidela takého nikoho. Kráčate ulicou, všade trúbia autá a celým mestom sa šíria rôznorodé reklamné kampane. Domáci sa ponáhľajú, turisti sa obzerajú a ľudia pracujúci v službách sú okato milí. Možno je to normálne, ale pre mňa nie. Zžiť sa s takým niečím by mi zničilo duševné zdravie a vyústilo by do deštrukcie mojej osobnosti. Súcitím zo všetkými, čo podobne zmýšľajú a pritom nemajú domov, nemajú nikoho skutočného, komu by sa vyžalovali a hlavne nemajú láskavú mamu a starostlivého otca. O to viac milujem toho môjho, ktorý sa asi cítil presne takto, len v inej variácii a nakoniec dokázal zdvihnúť tvár a prijať domov celého ľudstva....
Dnes večer zahrniem všetkých nešťastných, bez zmyslu života a zranených do svojich modlitieb....
" I keď nevieme ako ďalej a čo máme robiť, vždy môžeme dôverovať, lebo to je ten skutok boží - veriť v toho, ktorého ON poslal.
Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí. Hoci sme len trstina, sme trstinou v jeho náručí a on nás neopustí ani vtedy, ak my opustíme jeho."
