Čo by som ti povedala na streche v juhoamerickom meste

    Tesne pred týmto šuchotom sme zaparkovali na parkovisku pri vysokých topoľoch a za nimi sa žltelo kukuričné pole. Slnko pálilo na hory za poliami – neviem, či žitnými, ovsenými, pšeničnými alebo kukuričnými a vytváralo obraz neskorojúnových príprav na sezónu leto 2005, hoci bol len posledný májový týždeň. Pozrela som na to všetko (konkretizovanie by bolo zdĺhavé) a nechcela som ďalej rozvíjať svoje pocity, pretože som už – už klopkala na dvere matky pichľavej nostalgie. A ja som sa chcela veseliť.   Vyšli sme z auta - ja, mama a dve sestry, a vybrali sme sa po úzkom chodníčku. Smiali sme sa - už sa nepamätám na čom a vošli sme do lesa. Dívala som sa tesne pred seba, sukňu som si nadvihla a rozmýšľala som, či by na mňa lesné chodníčky na severovýchode Slovenska pôsobili presne takto – akoby bolo stále neskoré ležérne poobedie a mravce sa slnia na priedomí svojich mrakodrapových domcov.   Vyšli sme na visiaci hojdajúci sa most, hojdali sme sa a skákali. Mama si fotila tečúci Váh a my sme sa jej smiali (ale prečo?) . Po štyridsiatich minútach sme sa vrátili.   Sadli sme do auta a prechádzali cez dediny. Zbadala som nové zelené koše na odpadky, pri nich sa pásla koza a vedľa na lavičke sedela mlaď zničená horúčavou.Za dedinou sa zelenila vlnkovitá lúka posiata prezretými púpavami. Za púpavami cyklista s nemilosrdným postojom k výfukom púpav.Za cyklistom ďalšia dedina. Rozkošná s kvetmi pred chalúpkami . S málom socializmu. Zaliata svetlom, ktoré vyžaruje slnko okolo pol šiestej. Dedina dedinsky pokojná.   Aj tak mi to nejde opísať, lebo v poslednom čase sa cítim subjektívne ťažkopádne. Hej, budem voľná, ako vták, ale to potrvá. Dnes nie som. A možno by som mohla…. Ale Keďže nie som, napíšem ti to tak, ako to napísal ten hľadajúci chmuľo*:   „Pred niekoľkými dňami som sa ťa pokúšal niekomu opísať. Nepodobáš sa ani na jedno z tých dievčat, ktoré som kedy videl. Nemohol som povedať: ´Nuž, vyzerá celkom ako Jane Fondová, až na to, že má ryšavé vlasy, aj jej pery sú inakšie a, samozrejme, nie je filmová hviezda´ Nemohol som to povedať, pretože sa vôbec nepodobáš na Jane Fondovú .Nakoniec to dopadlo tak, že som ťa prirovnal k jednému filmu, ktorý som videl ešte ako dieťa v Tacome , štát Washington. Bolo to tuším roku 1941 alebo 1942: vtedy niekedy. Mohol som mať sedem alebo osem rokov. Film bol o elektrifikácii vidieka, bola to dokonalá ukážka filmu z tridsiatych rokov a deti poučila o Rooseveltovom vnútropolitickom programe.Hovorilo sa v ňom o farmároch žijúcich na vidieku bez elektriny. Farmári museli používať lampáše, aby videli aj v noci a aby mohli šiť a čítať, nemali nijaké domáce vybavenie, ako napr. Toaster či umývačku riadu a nemohli počúvať rádio. Potom postavili priehradu s obrovskými elektrickými generátormi a v celej krajine vztýčili elektrické stožiare a  nad poliami a pastvinami natiahli drôty. Ten film mal v sebe čosi neuveriteľne heroické, čosi, čo sprevádzalo jednoduché vztyčovanie elektrických stožiarov a napínanie drôtov, a to len preto, aby ľudia mohli cestovať. Tie stĺpy vyzerali anticky a moderne zároveň. Potom film ukázal elektrinu ako mladého gréckeho boha, ktorý prichádza k farmárovi, aby z jeho života naveky odstránil tmu.Zrazu, s pobožným stlačením zapínača, sa na farme rozžali svetlá, aby počas čiernych zimných rán farmár videl pri dojení kráv. Farmárska rodina teda mohla počúvať rádio, mala aj toaster a dostatok jasného svetla, takže mohla pri ňom šiť, ako aj čítať noviny. Ten film bol naozaj úžasný a asi tak vzrušujúci, ako keď počúvate „Hviezdami posiatu trávu“, alebo si prezeráte fotografie prezidenta Roosevelta, alebo počúvate jeho hlas v rádiu. ´…Prezident spojených štátov…´ Želal som si, aby sa elektrina dostala do celého sveta. Chcel som, aby všetci farmári sveta mohli počúvať v rádiu prezidenta Roosevelta. Podľa mňa vyzeráš asi takto.“  Síce to s Rooseveltom prehnal, ale podobne by som sa k tebe vnútorne vyjadrila. Moji operenci v duši (alebo tam niekde) sú ešte vtáčatá, ale to sa spraví a ty to vieš. Lepšie než ja. Nechce sa mi o tom písať, ale pália ma oči a srdce – ako včera, keď som v Kauflande sedela na záchodovej mise a uvažovala, že by som mohla vstať, prezliecť sa = zmeniť sa, vyjsť a prestrojiť sa presne tak, ako to zvykne robiť Sydney Bristowová. Páčil sa mi taký nápad.  Teraz sa mi páčiš ty. Aj moje nápady sa mi páčia. Aj zima. Aj Roosevelt – ako každý iný človek. Ale najviac ty, lebo si vtedy nad pastvinami naveky odstránil tmu.     *R. Brautigan