Do drezu padajú škrupiny z vajca, mama vraví, že ho je natvrdo uvarené po piatich rokov. Vzrušujú ma vajcia, ako sa varia, tuhnú, topia, ako z tých ľudských vzniká život. Moje vajce a jeho rýchlosť. Decko. Tento večer plynie ako hodiny, minúta za minútou, spolu robíme rôzne veci, vystierame si na seba deky, prepíname kanály, CNN, BBC, B. Obama a jeho úsmev, voňajú farby a štetce, už sme pokojné, starká telefonuje, hľadá svoje stratené poháre zo skla.
Krpec najnovšie číta Sartra a hrá na gitare. Prechádzam okolo neho s hrnčekom, mama tu nie je, ani otec, dnes v noci sa mi snívalo a smrti a zabíjaní, tie sny, že umierajú deti a ja neviem, čo s tým, pozemské nepríjemnosti a strach v duši z toho, zobudila som sa naschvál, vravela som som si welcome new day, welcome a bolo ráno, naozajstné, vstávali a svietili mi do očí. Vtedy som myslela na to, že by tu neboli, že by prišla smrť a mne by nemal kto ráno svietiť svetlom do očí. Že by bol len on, jeho láska a vo mne smútok. Že by mi spravil deti a dostala by som sa z toho. Aj on čítal Sarta, aj on kreslil obrázky a Krpca volá Filip.
A potom som musela vstať aj ja a vlastnoručne si umyť zuby. Vycikať sa, spláchnuť, čítala som si články o filmoch; jedlo, vydať sa na krátku cestu po fotoaparát v škatuľke. Faktúra za opravu, pečiatka, vrchy, ktoré s k telu vinú nebezpečnou vášňou, obchody s nápismi SALE, perníky s ružovou cukrovou farbou. Chodba vo vlaku plná detí, nohy v pruhovaných pančuchách, kone s hrivami, chlapec spieval: keď vidím tvoj domček, túžim postaviť si dom.
Už sa teším na ten náš tanec. Vložky v nohavičkách vadiť nebudú, veľa vody na tvári, lebo voda je zdravá. Stretneme sa a ja mu dám v balíčku moje vnútornosti, tak, ako to má rád, ten gurmán, tá statočnosť, dám, všeličo ti dám, šťava liekov pri hudbe.
Večer so svetlami, pohyby, zvyšky cvikle na podlahe. Vystihnúť náklonnosť nie je možné.
