1/8/06

Práve som dopila z modrého hrnčeka kávu bez smetí . Len tak si lebedím pomedzi moju pracovitosť, pomedzi príťažlivo - veľmi pekne poskladané ponožky, utierky a obliečky na periny. Počujem, ako sa dvere otvárajú, potom sa zatvoria a po podlahe a schodoch capkajú nohy. Premýšľam o včerajšku. O jeho duševnej - vzťahovej - intímnej rozmanitosti. Večer sa po pršaní vyjasnilo, slnko sa odkrylo do celej svojej odchádzajúcej zmyselnosti a ísť na bicykli bolo osobité. Zrazu som nechápala, nerozumela, nevedela som, čo s tým - s trasúcim sa vedomím bez nepríjemného, tvárou v tvár realite, so striekajúcou bolestivosťou, vôbec som si neželala roztaviteľnosť bolesti, len zmiernenie, pretože ma neklamala a pôsobila vo vnútri, vnútorne bez akejkoľvek telnatosti. Hýrivý vrchol leta vo mne umieral, bavil sa, rieka a obilie splynulo, ploty dopĺňali pozemky, autá asfalt, niečo ma nútilo odpľuť si básničkou. Povedala som životu : život, ty zasran, si taký pekný.

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny