Som stelesnená, ešte ospalá radosť, stúpame po úzkej cestičke, žiadni ľudia, len stopy nás a stopy medveďa, stopy jeleňov, odtlačky prstov známej líšky. Neexistuje v nás nijaký pohodlný ston, nelamentujeme, rozprávame sa o Krakove , o osamelých starých stromoch, o bývalých salašoch a kolibách, o povahe medveďa. Vyššie sa k nám približuje kamzík, sleduje nás, nemôže nás zmiasť, uteká, necháva v snehu svoj lesklý krok. Šuškáme s nadmorskou výškou opreteky, fúkame si do tvárí, pohoria spôsobujú zocelenie môjho vnútorného prostredia. Neexistuje rozvrat, neexistuje nepokoj.
Pozerám sa do odlišnej krajiny , cukôr a pôda, vanilkové a cyklaménové kvety pod mojimi nohami, môj plán byť pevnou planétou, pevninou na skale, splynúť s vodou, ktorá si vždy nájde cestu. Priťahuje ma dvetisícavyššiemetrová odlisnosť. Mňa a skál, mojej kože a snehu, som ulovenou korisťou, tu nemôžem mať rivala.
Klesanie zaťažuje kolená, šúcha kĺby, zmenšujeme sa medzi kosodrevinou, medzi stromami, tisíckami múch, ktoré zbožňujú spoteného človeka. Objavujeme civilizáciu, v Svišťom brlohu sa ponúkneme kofolou, chladenou, čľupká v nej citrón, slnko spaluje látku slnečníka. Pílenie dreva a pokoj, ten prudký pokoj.
