Nafúkne sa mi brucho, zo zemiakov, z rýb a víno Mikulov ma opantá, pohybujem sa kade-tade, jem smotanu ako dezert, z postele beriem preč oblečenie a, a všetko, nech má zrazu svoje miesto. Vnútorný poriadok, vnútorná harmónia, cítim, že mi opäť podrástli vlasy, že je naozaj zapamätateľné, keď sa ráno zobudím a cítim ako mi na chodidlá prúdi zo škáry v okne studený vzduch, keď si zapnem vlasy a čítam si mozambijskú spisovateľku a niečo chcem o jej príbehu napísať do práce, no moje slová sa mi zdajú prázdne a pusté, slová bez naliehavosti.
V piatok ráno, keď už nie je škola, sedím pri otvorenom počítači, pijem to jogurtové mlieko, čo mi nechutí a tancujem (Mr Rock & Roll ), sýkorky prichádzajú znova a znova, nechávame im zvyšky pečiva, ich zobáky ťukajú na naše oko a potom odletia.
Minulotýždňový snehuliak na okne sa roztopil, v rieke už neplávajú kryhy ľadu, na nič silné nemám náladu, len na prchavosť, ktorá sa sa vlní po ihličí, aj na našom vianočnom stromčeku, ktory sme si dnes priniesli a teraz stojí pred kuchynským oknom a ja naň vidím, túžim naň rozvešať biele svetielka a potom ich odfotiť. Mama mi ukázala adventný veniec a všetko, čo už pripravila na Vianoce. Mala som radosť. Tak do špiku kostí.
Mesto už svieti Vianocami, predávajú perníkové srdcia, turecký med a ružovú cukrovú vatu. Nechcem nič, len drevené misky do novej domácnosti raz, od najväčšej po najmenšiu, aby do seba zapadali, aby som ich mohla držať v rukách a dlho sa na ne pozerať.
Všetci tu spíme, aj ty si tu, len Terezka chýba, dnes pršalo a zdá sa, že nikto na počasie nenadával. Spia tu aj tí, čo na jarmoku predávajú sediacie súpravy, večerajú hranolky, pozerajú komédie alebo futbalový zápas a vždy sa usmievajú.
Informovať seba, aby som nikdy nezabudla.
obrázok: tu
