Prichádzaš a v jednom z tmavovlasých a ja hovorím takto.
Pes strčil hlavu pod moje šaty a začal mi oblizovať zadok, bolo to nechutné a príjemné, sliny psa na pokožke v horúci dusný deň, osvieženie, jeho blízkosť, keď som tu sama a na ulici sa topí asfalt, keď som tu sama a v záhrade žltne hrach. Hráme sa na celkom mladých a veselých, nechcem psovi pripomínať jeho vek, jeho slabý zrak a takmer nijaký sluch, pozeráme si do očí, držím v dlaniach jeho hlavu a túžim, aby ma niečo naučil, daj mi niečo zo seba, pes, aj ja chcem poslúchnuť, keď mi to môj pán prikáže, aj ja chcem byť verná, nech sa deje čokoľvek. Naháňa ma a ja utekám pomedzi biele prikrývky zavesené na šnúre, fúka vietor, v záhrade u susedov štrngajú poháre, v záhrade u susedov cinkajú príbory, prešedivené hlavy pod zelenými stromami, francúzske barle pohodené na tráve medzi drobnými jablkami, záhony s kvetmi, ríbezle s cukrom, šľahačka. Počujem hlasy tlmené mojimi myšlienkami, pes chce môj zadok a moju pozornosť, akoby vravel máš mať viac rozumu než ja, máš, ako ti to ešte veľakrát pripomenie Václav Bělohradský, žiť vo svete, ktorí ti nedefinovali druhí, ale na ktorého definícii si sa podieľal, máš jednoducho myslieť, pani moja. Môj múdry pes, vravím mu, je ťažké myslieť bez predsudkov a slobodne, je to takmer nemysliteľné.
Postavil sa, z jeho vlhkého jazyka mi na brucho kvapla slina, vtedy som sa už pripravila, že pôjdem sem, že ťa tu budem čakam, tu, v bare Alabama, už som ho nevmnímala a on odišiel za sukou spiacou v tieni, suka, ktorá by mohla byť jeho dieťaťom, jeho dcérou, jeho nasledovníčkou.
Sadáš si ku mne a ja na teba kričím povedz mi niečo o Alabame, o Mexickom zálive, o daždi a kaktusoch na verande domu, v ktorom si žil, o lesoch a úrodnej pôde, hovor so mnou a mužov za nami si nevšímaj, pozri sa na búrkové nebo a preplnené električky, obzri si budúcnosť, ktorá je pred nami, buď nadšený ako ja, buď so mnou, buď tu. Vychádzajú zo mňa nevyslovené slová, som nalepená na skle okien baru Alabama, ktorý naplnila prázdnota. Ťažoba duší, čo tu sedia nás ťahá k zemi, tmavovlasí muži sa striedajú, Bruno Schulz je ukrytý na dne mojej tašky a na chvíľu mi je oporou, jeho vnímanie sveta, jeho život na periférii, horúce letné dni v mestečku, kde sa zastavil čas. Sú tu len oni a ty nie, oni mi ťa nenahradia, tmavovlasí muži, čo smerujú k baru Alabama nevedia čo to je skákať do vody na kúpalisku, títo muži nežmúria do slnka, oni sa z toho netešia.
Dieťaťu sme kúpili posteľ a matrac, výskalo, skákalo, bol už neskorý večer, keď sme vystúpili z auta a pozreli sa na Vislu a na lode plávajúce po nej. Jeden z najkrajších júlových zážitkov, hovorila som si, dieťa kráča so svojím otcom po moste, zapadá slnko, trúbia autá a pomedzi domy sa ťahá hmla. V bruchu matky dieťaťa leží dieťa nové a trochu menšie, kráčam po moste s nimi ako časť ich života, no a to väčšie dieťa tancuje na moste pod Wawlom a hnedá Visla tečie a tečie.
