Ale zo mňa nie. Tentoraz nie.
Tak som si vypočula jednu skladbu Beth Orton, sedeli sme už v aute a slnko prenikavo hrialo, svetlé polia, lúky, veža kostola, vejúca záclona v otvorenom okne, skala pred domom namaľovaná ako muchotrávka, stúpanie, klesanie, stúpanie, vravím, že musím ísť na záchod a že to bude chvíľka, zastaneme, otvorím dvere, o. ostane v aute a číta noviny.
Vánok, modrá, les.
Nájdem si miesto, pekné WC miesto pod jedličkou, mama mi vraví, že treba ísť, že sa mám ponáhľať, že nado mnou je nejaká ovca. Chcem vidieť tú ovcu, otočím sa a namiesto ovce vidím medveďa, kúsok predo mnou, medveď postavený na zadných labách, má milé hnedé očká a otvorené ústa. Tak sa otočím a utekám preč, preč a ten môj medveď uteká tiež, na druhú stranu, do lesa, do diaľky.
Rozprávame sa o tom ešte aj v Oraviciach. O medveďovi a jeho výške, hnedých očiach a guľatej hlave, hovoríme o ňom v Oraviciach, tam, kde majú tie malé bazény s termálnou vodou a lyžiarsky vlek, blízko je les a niekoľko reštaurácií, ktoré živia Poliaci, Poliaci, ktorí sem prídu v šľapkách s pestrými uterákmi a užívajú si tých pár centimetrov svojho súkromného priestoru, to lehátko, kde Poľka Poľke natiera krémom chrbát, tam, kde deti pobehujú v županoch, keď zafúka vietor, vtedy, vidiac to dieťa v župane si spomeniem na vlastné predstavy o tehotenstvách a o tom všetkom, čo s tým súvisí.
Kúpime si nanuky. Sladké a vanilkové, zjeme ich skôr, než vidím prvé krakovské predmestia, ešte skôr pred tým trúbením kamiónov a traktorov, pred zápchami a farbou slnečníkov na parkoviskách okolo úzkej cesty.
V Krakove na stanici hlásia odchod vlaku do Kyjeva. V automate kupujem mame spenenú kávu, za mnou stoja dve Nemky v klobúkoch, dve Nemky s alabastrovou pokožkou. Zdajú sa byť skoro priesvitné, akoby neexistovali, akoby si tu hľadali nejaký expres na Island cez Dánsko, kde by splynuli s nejakým gejzírom.
Alebo by sa premenili na islandské ovce, ktoré by neboli medveďami.
V kiosku si kúpim časopis, odfotím dievča, dievča je ku mne otočené chrbtom, z okna stanice zakývam mame, vyplaším jedného holuba, na modrej oblohe sa vznáša balón, počúvam modré krakovské električky.
Krakov je výborný. Mám rada, keď zastaneme na červenej a z auta si môžem pozrieť obrázok ľudí na zastávke. Dôchodcu, ktorému z károvanej tašky trčí biela hlava psa, krikľavoružové ústa ženy v stredných rokoch, náhrdelníky na poľských krkoch mladých žien, fotoaparát Canon v plátenej taške ázijskej turistky, zvuk mince, minca spadla na chodník.
O piatej jem brokolicu a hranolky. Pod horami, iná panoráma, než tá naša, iné tvary, iná atmosféra. A doma únava, veľká únava a po telefonéte si zbaliť batoh, tentoraz do Polonín.
Vraj je tam veľa medveďov. Ale ja som už teraz pripravená.
