Nechcem tieto noci, svietia mi tu svetielka, čítam knihy,ktoré mi robia v duši stopy, diery ako na tej ponožke, alebo ma vyhladia,som hladká, niečo ako detský zadok, detské líce, radosť, keď takému deckupobozkáte oko a ono sa usmeje, ukáže dva zuby, poškrabe sa na brušku.
No áno, mala by som sa z krásy dieťatka roztopiť.A napísať si do denníka niečo patetické, skočiť na M. a povedať mu no tak poď, neváhaj, urob mi dieťa.
Knihy a papiere sa kopia na stole, roztriedim ich,ovoniam ich strany, odložím ich, ležím pod perinou, vlasy si krútim okoloukazováka, občas mi treba takúto ulitu, tento priestor, pohľad na nohu, ktorámi trčí z pod paplóna, myšlienky na to, čo bude, napadne mi, že pes, taký,akého vidím v škole, pes vedie slepé dievča, pes a dievča spolu večerv tichej tmavej chodbe. Ale pes to nebude. Lebo psa máme, náš pes má takésladké oči a milý chvostík.
Prišla sms. Mama. Niečo o koláčoch z jabĺka kyslej kapuste, správy sa ukladajú a mažú, perú sa uteráky, bubonpráčky a jeho neuveriteľné otáčky. Je tu čisto, vyleštené zrkadlo, žltétekuté mydlo, o ktorom si vravím, že možno vonia po včelách a polete, po tých bielych kvetoch jabloní, nie, nechcem jar, nechcem zmrzlinu, čosa topí na porcelánovom tanieriku, keď je otvorené okno a vzduch je plnýhmyzu a peľu, topenie zmrzliny, kým sa ja niekde v bielej vani peníma holím si nohy. No áno, tiež si čistím zuby, vytŕčam ich zrkadlu,lampe, tikaniu hodín, anjelovi strážnemu, možno vraví pohni si, poď už, chce sa mi spať.
Po noci ma zobudí teplo a budík, nekikiríka.Neprečítam si nič, čo by sa mi mohlo páčiť, pozerám sa na svetlo, odfotím hoa M. mi neskôr hovorí, že by som mohla vyčistiť objektív.
Premýšľam, čiu susedov majú ešte sliepky a kohúta, či ešte nesú vajcia, lebo užnič nepočujem, nijaké kotkodákanie, nijaké zúfalstvo sliepok, keď ich naháňakocúr. A ešte že som už pár rokov v našej záhrade nevidela ježka.V tomto meste už ježkov niet.
Po ranných obrázkoch zvierat sa žije dobre, kúpim syr,olivy a iné, zbadám jeden zošúverený gaštan, jarabinu kontrastujúcus modrou oblohou, biele okná a žltý dom, vrabce pod javorom, všetko,čo súvisí s nejakým zvieraťom a voľným priestranstvom ma upokojuje,napríklad tie knihy pre deti, obrázok, fialový zajac čistí cibuľu, z očímu doslova striekajú slzy, pani sova mieša polievku a ostatné lesnézvieratá sa prizerajú. Les v takejto knižke nie je mystérium, nie je toles, z ktorého mám z strach, tie konáre, keď napadne sneh a stopy zvierat,jelene, líšky, vlky, ich stopy sú odkazom tajomstva, iného života,introvertnosti.
Antonio Vivaldi: Štyri ročné obdobia. Zima
Minulý týždeň som sedela v kuchyni, návšteva, vyprážaný karfiol, brusnice a zemiaky, držala som horúci čaj, velebila som ho, čaj s medom. Hovorili o ochladení, od 11.11. Neviem, čo tomu verím, no aj tak sa teším na ľad a na nápady, žebyť nahá v snehu a nechať snehové vločky, nech sa topia na ľudskejchrbtici. Nech voda tečie a tečie, nech je to dobré, lebo
"presne topotrebujem. Sneh, ktorý
prikryjevšetky moje tajné hroby."*
*Vasa Pavković
