cik

Pachtí mi za pravým uchom praskot vlašských orechov. Ležia si jeden na druhom, podobné ako vajce vajcu vo veľkom košíku. Mama si ich pripravuje na koláče, to preto tak príjemne pukajú. Za oknom drgajú do seba hojdavým klesaním vo vetre, vraj zo stromov, na betón suché listy. Chce sa mi spať. Drgajúce listy ma odjakživa uspávali. A s nimi pesničky z rádia Devín a žeravý radiátor za hlavou. Pozerám na hodinky a vravím si: ale ešte ti netreba ísť spať. Byť za noci listom a drgať sa s ostatnými. Jazdiť na oranžovom chvoste líšky a šepkať jej: hijó, koník malý… Jem koláčiky starej mamy a odrazu viem, ako chutí hodváb. Hodváb musí byť z vlašských orechov. Takýto. Cukrovitý. Mäkký. Hodváb je len tvojím kúskom. Možno toto je môj sen, lebo si myslím, že som zaspala. Chápeš. Vyletela do výšok a prichytila sa ako niekomu rozprávam: no ty sa máš, tebe sa dobre ciká, aj v tomto hlbokom snehu, lebo tebe sa stačí postaviť, jantárovožltým prúdom urobiť do tohoto snehu dierku a potom sa otriasť. No pamätaj, mi dievčatá sa neotriasame. My si musíme kľuknúť a ja si väčšinou ocikám topánky. Aj šnúrky. Ale ty túto náročnosť nepochopíš, lebo vy chlapci ste takí. No mám ťa rada, aj iných chlapcov, lebo

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny