Miesta, z ktorých teraz nemám strach, je to medzi nami, hranice,rešpektovať dôslednú prudkosť a silu, chcela som si niečo o tomnapísať do modrého zápisníka, ale vtedy som nezniesla stratučohokoľvek, čo sa dá vidieť.
Dom na kopci, dole je rieka, v snehu stopy lesných zvierat a mačiek,žije tu stará žena schádzajúca počas zimných mesiacov dole, kedysi tubolo gazdovstvo, krava, býk, seno, sliepky a ich zrno, myslela som naseba, ako by som ja, ja dojila ráno kravu s hlavou opretou o jej silnételo, či by som sa pozerala na kohúta na dvore, či by som potom vzalaprút a odišla som svojím stádom preč, vzala by som prút, nie palicu.
Či by som si nohy namáčala do rieky, v lete si opálila nahý chrbát, čiby som bola žena gazdu so špinou za nechtami a opáleným čelom, či bysom s ním hrabala seno a potom by tam, tam niekde vo vysokej tráve somnou vo mne, mne urobil dieťa, malého dediča statku, malé bielekozliatko.
Prebudenie so slnkom a ľadom na okne, lúče v zrkadle, káva a lúpanievajec, chuť chleba a banánov, zuby si čistím v snehu a potom s rolkoutoaletného papiera k latríne, sneh je viditeľne kryštalický a tvrdý,dotknúť sa ho je bolesť, bárame sa v ňom, ponáranie, sánky z povaly aopaľovanie, kostol a hudba v diaľke, drevená veža na kostole, autá sbritskými značkami, hádzať fľaše zo skla do žltého kontajnera ašmýkať sa po strmých uliciach, šmýkať sa na ľade s popolom.
A potom, potom, keď jeme pri svetle sviečok, dlaňami sa dotknúť látky,obrus s modro-bielymi štvorčekmi, koláče poliate čokoládou, víno alúskanie orechov, pistácie a arašidy, Hana Hegerová, keď sa blíži novýrok, vtedy sme tam, tam dnu v kuchyni s horúcimi kachľami, sušenietopánok, rezance vrú, vtedy sme tam a počúvame rachot ohňostrojov,zrazu chcem držať v ruke prskavku a pri nohách mať psa so zlatou srsťouz autobusu. Blízkosť je hmatateľná, blízkosť je tu.
