Belianske Tatry sú v oblakoch, vidíme len kúsky, zvyšky si dokreslíme, lebo nás vedie skúsenosť, niekto by povedal, máte to v oku, zdvihnite ruky do vzduchu a kreslite, budú to makety. Po chvíli buchli dvere, zablatené bicykle sme odložili, vošli sme do bytu, ktorý voňal citrónom a posadili sme sa za kuchynský stôl. Vždy tu na mňa zapôsobí postavená voda na čaj, ktorá rýchlo zovrie, bzukot chladničky, potichu hrajúce poľské rádio a neumyté ovocie položené na kuchynskej linke. Na hlave som mala prilbu, na lýtkach blato, v očiach to, čo bolo, v rukách prázdno. Zjedla som jablko a grapefruit a neskôr veľa iného, potme som sedela pod paplónom s obrovským čokoládovým nanukom v ruke a počúvala som zvuky detí zo sídliska, ich naháňanie, výskanie, jačanie.
Kým som jedla jablko, pozerala som si album s fotkami, newyorské metro okolo roku 1995, M. na lúke s dvoma kravami s palicou v ruke, oslava narodenín, svetlovlasý chlapec sfukuje dve sviečky na torte. Keby som sem úplne patrila, možno sú vo mne spomienky a ešte niečo iné, takto som albumom len prelistovala ako časopisom, zatvorila ho a povedala si, že to bolo pekné večerné naplnenie mojich prázdnych rúk.
Teraz sú vo mne nové príbehy, niečo ako stužky poletujúce vo vetre.
Videla som niekoľko žien a ich dobytok, chudé ženy, nijaké hlasy, cítila som chladný akoby septembrový vietor, prezrela som si ako v katalógu niekoľko krikľavých domov, jeden aj s terénnym autom pred garážou, s oslepujúco zlatými oknami a orlom na streche. Dediny sa striedali s lúkami a lesmi, pokosené trávniky s jazierkami v tôni lesa, krčmy a červené slnečníky pred nimi s obchodmi s avivážou vo výklade. Zapamätala som si pohľad ženy v modrej šatke na hlave, ktorá s inými sedela pred jedným z domov a jedla z plastovej misky čerešne. Nie, nevideli sme nič zvláštne, farba rieky bola ako inokedy, zvončeky na bicykloch s košíkmi vpredu mali rovnako intenzívny zvuk ako v jeseni, keď sme boli presne tu s čiapkami na hlave, s čajom v termoske, občas sme si sadli na skaly k rieke, pozerali sa do zelenej vody a mlčky hádzali rybám chlieb. Páčili sa mi ryby nad hladinou, ich skoky, oči, do ktorých nebolo vidieť, ústa ako kružnice, ako abstraktné umenie na bielych stenách v galérii.
Keď sme zapli počítač, prišlo k nám niekoľko obrázkov, ktoré inšpirovali, priniesli niečo nové, obrázok č.1., 2. a 3., vyjadrili leto, ktoré v sebe nosíme a na ktoré sa, vychutnávajúc si dni, vnímajúc udalosti ako udalosti, ešte len pripravujeme.
Otec neskôr povedal, že sa skracujú dni, že bude jeseň a ja som si ho v tej chvíli predstavila ako sa prechádza s kapucňou na hlave v Tórshavne.
Odpoveď na otázku, čo sa nám teda páčilo najviac, by bola dlhá a nejednoznačná, možno by bola chrlivou alebo by šlo len o ticho a následné prezeranie si stiahnutých fotiek v počítači, masírovanie sedacích svalov a o vôňu šampónu (svieži mentol) v malej kúpeľni s bielym koberčekom na dlážke. Niekedy odpovede netreba, občas ich iní nedokážu počúvať, občas ich nevieme my dávať.
