Dusno

Pred obchodom - v dedine - na lavičke - pri bicykli so spadnutou retiazkou, vravela som si : mali by sme tu sedieť spolu, jazykom si oblizovať slanosť nad ústami, v ruke držať fľašky za 9,50.- a potom ich tej ústretovej pani predavačke v červenej zástere ísť vrátiť a povedať : dovidenia. Videli by sme prach na žabkách dievčaťa, divé slnko a jeho prezretosť, skoré plody jahôd, zádumčivoť starcov, chamtivé jašenie detí. Všetko. Získali by sme nadanie podrobne prežiť okamih a blýskavo ho opísať. Mám chuť na strapec hrozna alebo na slivky, čo v sebe majú aj červy, vstávam z lavičky a sledujem ženu, čo ťahá svoje deti v plastovom autíčku, usmieva sa a hojdá igelitkou, z ktorej trčí dlhý rožok. Oči mi šklbe prach ciest, asfalt, navrhujem svojej osobnosti nebyť podráždenou, lebo si nikdy nezapamätám prácu otca s dcérou a zraz dymu jeho cigarety s teplým vzduchom. Nechávam sa poučiť, lebo toto sa mi páči.

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny