Skoré ráno bolo impesiou, ísť do úzkej, o siedmej ešte tmavej, doliny, pozrieť si staré vily, prejsť cez park s údajmi pre lekára pod pazuchou a čakajúc na vyšetrenia premýšľať, čo by som povedala o rieke, ako som ju ráno videla, ako som videla zeleň, keď rýchlosť auta a hudba v ňom vytvárali z čistín les. Ktovie, ako vyzerajú naozaj, nemám silu ich zdokumentovať, stačí mi byť len okom, byť len oko ako o Monetovi povedal Cézanne.
Podvečer prišiel dážď, pomaly som žehlila a počúvala som zvuk pary valiacej sa zo žehličky, počúvala som svoje najvnútornejšie myšlienky, hanbila som sa pred nimi a za ne, červenala som sa, takže toto som ja, takáto naozaj som. Pršalo, žehlila som košele a béžového hrnčeka na stole som sa ani nedotkla, čaj vychladol, nevedela som sa dostať zo seba, uvedomujúc si, že zostať v sebe, zostať takto hlboko, je zničujúce, že je to pravdepodobne pýcha, ktorá ma núti vnikať do seba hlbšie a hlbšie a v podstate nič z toho, nijaký úžitok. Bolo už potrebné vymeniť prebytok psychickej činnosti, prípravu múčnikov, zívanie a žehlenie za niečo pohyblivejšie, od konkrétneho mesta sme sa na bicykloch vzďalovali veľmi rýchlo, šli sme ďalej a ďalej, vyššie a vyššie, uspokojili sme sa až vtedy, keď nám do cesty vbehol mohutný jeleň, tuzemský kráľ, kráľ lesa, tajomný a elegantný, vzrušujúci až tak, že sa mi chcelo bozkávať mu nohy, byť francúzskym zvrhlíkom, ktorý cmúľa chodidlá svojich mladučkých mileniek. Chcelo sa mi plakať od krásy, tancovať, tešiť sa z veľkej udalosti, zastať pri chate s nápisom Lovu zdar nad oknami a okúpať sa vo vodopáde za ňou, stáť pod ním, unaviť sa a večer si nechať vybozkávať fľakaté predlaktia, bodky s milimetrovými chrastami, znaky po ihlách.
V noci postávame pred oknom, pozeráme sa na ulicu a ja to mám na jazyku, chcem povedať, že, keď píšem tak klamem až sa hory zelenajú, ale zároveň sa zubami-nechtami snažím žiť v pravde, žiť v pravde, zaznačil si to niekde Kafka, Kundera to zdôraznil a ja som si to prečítala v jeho knihe, slová, ktoré počúvam neustále, slová, ktoré po čase menia svoj význam. Nepoviem však nič, táto noc nepatrí slovám a netreba sa báť, veď ako hovorí Petr Král: "Tak jako tak řekneme nakonec všechno."
