Ukladám výstroj do kufra. Prší mi za golier. Na krk. Otváram kufor VW a vidím v ňom mamu. Jej štýl jazdenia. Kľúče v ruke, keď niečo s VW vybavuje. Idem radšej dnu, lebo sa dážď už nenazve sviežim, ale nepríjemne pichľavým. Pri dlhom skúmaní VW. Pri dlhom skúmaní výstroje. Počas tridsaťsekundovej cesty po betóne (kĺzajúc sa neprezutá /sa nehnevaj majiteľka VW/), následne po troch kamenných schodoch, zachytávam sa podobná muške do kvetov v okolí. Vydarili sa, majiteľkamama, ich panenskou zvodnosťou preskakujem mláky a robím sa pracovitou a pozitívne trilerovou. Až príde správny čas, aj svedomitou. NajMladšia už dojedla. Mama si oblieka polartecovú bundu a hľadá doklady. Umývam zagebrený tanier NajMladšej. Aj iné riady. Usmievam sa. Počúvam mamin štýl cúvania. Odchádzajú na stanicu. Dvojminútová cesta autom ak jazdíte v noci. Sedím na záchodovej mise. Je mi dobre. Ani na zadok mi moc neťahá ako inokedy. Na radiátore visí ružový uterák. Dávne časy. Radiátor aj uterák. Radiátor mi svojím spôsobom pripomína orientálny hotel pre diplomatov zo začiatku 20. storočia. Uterák, čo visí na ňom je odrazom narodenia a prvých rokov života NajMladšieho. Ružový so slonom a inými zvieratami. Hrajú sa na preliezkach a z celého obrázku vyžaruje obrovské veselie. Všetky farby sú vyblednuté. Vyprané. Aj tak žiari. Niekto zvoní. Splachujem a idem k dverám. Vidím na mamu a pýtam si heslo. „Anna je kráľovná,“ odpovedá. Vycvičila som ich. Takmer všetkých Naj. Moje psíky. Len slovné. Rozprávame sa a je nám dobre. Nič nám neprekáža. Ani dážď, ani zimší vzduch vonku. Mama je polievku a celkom jej chutí. Meninové koláče pre NajMladšiu sú ešte na stole. Postupne sa zjedia. Aj z nich si dá. Odchádza pracovať a mňa necháva príjemne samu. V miestnostiach, ktoré sú mi blízke. S fotkami a jedlom. Hroznom v chladničke. S účtami na stole a akciovými letákmi. Sedím a je mi dobre. Mám rada mamu. Otca. Tých Naj. Tých stredných. Myslím (aj) na NajMilšieho. Chýba mi. Aj tak mi je dobre. V daždivej herni s prítomnými spomienkami. (NajMenšia)
