reštauruj ma, neofuč moje rodidlá, retardovane registrujem fontánu, robustné lavičky, rozkydané striekanie vody - r, r - rodeo mňa a večera tu, nepíšem priamo, píšem odlišným písmom, na iný papier, byť tu a vedľa vo svete, niekde v inom štáte alebo inom regióne, prežívajúco spievajú, spievajú Carla Bruni, Emiliana Torrini, U2 a Katie Melua, včasný spln prehýba dobráckymi konármi, spln sklátený vášňami môjho mäkko skalnatého srdca, kotúľam sa pomedzi talentovanosť stále zdokonalujúcej sa jesene, október, október a dačopopoldeviatej, súmerné a nezdvorilé pocity, horlivá túžba zachytiť hryzúcimi očami všetko a také neusporiadné to mať v sebe, klebetiť o tom s predĺženou miechou a so slezinou, kývem sa v tejto priestrannosti, prechádzam sa pomedzi ružové uteráky stopercentná bavlna, prenikli sme do srdca hypernového obchodu, mama hľadáš toaletný papier, pravdaže, oriešky a pleťovú vodu – žiadny gáfor, vôňavú a rozprašujúcu, toto oddelenie časopisov mám rada, toto Pekné bývanie, miláčik, rodidlá, I cried for you, čo chceš odfakliť dievča, asimilácia môjho jazkyka a jazyka plynutia, pohlcujem nakupujúcich, ty nežné dieťatko mužského pohlavia ukrývaš vo svojej čiapke gaštan, smeješ sa, keď štrngá po tejto zemi, gaštan a supermarketová dlážka, dieťa si krajne exkluzívne, najkrajšie, echo zjaveného Boha v tebe, hej, ty malý chlap, počujem Katie Melua : Moon River, pripomínaš mi - dieťa - heslo dneška, Simone Weilová :
„Ten, kto dokáže nielen kričať, ale aj počúvať, začuje odpoveď. Touto odpoveďou je ticho. Je to večné ticho, ktoré Vigny s takou horkosťou vyčítal Bohu; nemal však právo hovoriť, aká je odpoveď spravodlivého na toto ticho, lebo nebol spravodlivý. Spravodlivý miluje. Ten, kto je schopný nielen počúvať, ale i milovať, počuje toto ticho ako slovo Boha.“
Vravím, že pracujem na plný úväzok pre vytrvalé predbiehanie sa za tým, čo trvá, čo bude trvať aj po mojej tragickej smrti, alebo po rakovine krčka maternice, alebo po prirodzenom exite po prirodzenej starobe, nebolí ma predstava : moja vráskami zhužvaná noha, čo trčí spod plachty v márnici, všetko je márnosť, v akejsi dokumentácii zaznačené exitus, rozvíjam starnutie nepríčetne citovej starej matky, bohémky štrikujúcej pre vnúčatá, tie zábavky, ach to vyšívanie, háčkovanie, kvety a písanie o pokročilosti lásky v tomto veku, nepriedušné skúsenosti, nepopulárne vygradované pekno. Nádhera. Nezainteresovaná z diaľky sledujem starnutie, nezaiteresovaná, nevtiahnutá do miernej, najhlbšej podstaty staroby, ste takí jasní a najkrajší, tabuizovaní spočnosťou, pozvaní do škatuľky sociálnosti, tárajú o orgazmoch a Nore Mojsejovej, prežívam to zvláštne – ide o eufemizmus.
Platíme v hotovosti a znova si ľudsky vytierame tváre do tejto aktuálnej tmy, ešte celkom nedorastená tma, dnes večer a v noci nepremokavý spln mesiaca, možno ranný mráz a až potom sa budú môcť oberať jablká a bude naozaj jasno. Viditeľne. Prikrývam myslenie na teba, je to príjemné, je, takýto pomer, I cried for you, košaté zážitky, autobusy, vlaky, kývajúce sa listy. Doma nachádzam pokoj, aby som si prečítala :
Zelená farba, farba žltá –
chudoba tónov, života bôľ.
Dobre som si ich zapamätal,
ako básne, kde Willy bol.
Anglické slová, pochválené buďte!
Mám čísla, ktoré neuhádol nik :
Thou givest life – to pichnutie v chrbte.
Je od atramentu peračník.
Na tabuli už nakreslený kruh.
Ceruzka šuští. Ťahám čiarku
na vysoký a ostrý zvuk
troch stromov spievajúcich v parku.
Oblak prachu je striebrosivý.
Topole. A mliečno – sivý raj.
Why do you cry, Willy,
why do you cry? °
°Igor Višneveckij
