Hojdám trekovými topánkami, okamih je družný, roztĺka nepokoj, pýtam sa : dáme si duel rozum a cit? Moje videnie je rozmazané , démonicky nežné a prítulné, blaženosť jašteričieho chvosta, skáčem a pomáham, tak teraz toto, pichľavosť, stavajme stany, budujem, buďme pokrokovo detskí, slobodní, nech zhynie infantilnosť, ty les, ty strom, prerušované publikum sily, úryvok spravodlivosti, si vyparádený milý les, vynadať ti tabuizovanou láskou ?
Drž ma milý chlapec, drž moje chodidlá, uviažem to správne, som vysoká, stala som sa vynesenou nad pôdu, porovnávam vzduch tu a vzduch podo mnou, počerné stmievanie osožne účinkuje v mojej obehovej sústave, v celom dýchaní, cítim sa ako ihličnatá parádnica, strom je mohutne zvodný, voniam jeho vnútornú sladkosť, dojíma ma tajomstvo života vytrvalých a pokojných kmeňov.
Noc chrlí vodu. Tú v potoku. Noc je rozjímavá, priestranná, zdá sa, že bujnie novými bunkami, stále bezúhonnejšími rastlinami, je prezieravá, praje si, aby sa spalo, aby mohla konať na vlastnú päsť, rozdriapať neusporiadané sny a darovať spánku pavučinovú, trochu rozhorúčenú ľahkosť. Despoticky si praje, aby sme noc rozchodili, aby sme s raňajkami prehĺtali vzájomnosť v tôni stromov, ktoré sa na seba tlačia, ale každý jeden je vlastnou blúznivou odrodou, výťažok z exotiky, úplnosť mierneho pásma.
Krpatá čmára v mysli svoje slová. Neverím, že sa sústredí, že úplne prijíma to, čo píšu v knižke, horúci dym neúčelne zapaľuje tichú hudbu ohňa - hudba holohlavá, hudba prívetivá, čistá a nezarastená.
Utopiť sa v prirodzenosti. Rásť s vetrom. Zdôrazňovať pohyblivé šťastie. Túlavo myslieť, že aj tak chýba(jú).
Smog prítomnej mäkkej lopúchovej lúky nás vedie nestupiť na vretenicu. Vypínam vlastnú nevyspelosť, dotýkam sa vynosenej trávy, ktorá tu je každý rok rovnaká - absorbujúca duše, tá, ktorá lieči tekutý hnis nehmatateľných vnútorností, trhá krásu na márne kúsky a zároveň vedie do krásy, na vrchol. Všade sa rozlieha prudké splývanie kopcov a lúk, zladený styk rastlín a kameňov.
Umyť si ruky, pustiť svoj jantárový moč do záchodovej misy, počúvam tlkot lôpt o betón, nemecké deti, čľupkanie stolice pani z vedľajšej kabínky, cez okno cítiť maliny, čučoriedky, pohodovosť holandských dôchodcov, pozerám sa na nerušené sušenie bielizne, na ohniská, na bicykle, moja duša hýri farbami, zrazu som popartová, usmerňovaná, prebúdza sa rekonvalescencia a potom zase nie.
Bolo nám dobre. Oduševnene dobre.
