Doma by som si uvarila čaj, nejaký extrakt zo škorice a pri množstve sviečok by som si čítala Plukovníkovi nemá kto napísať alebo nejakú knižku A. Baricca, lebo o takých knižkách mám vysokú mienka, hoci písačky A. Baricca ešte veľmi nepoznám. Ak by šiel okolo mňa otec(ko), povedal by mi, že mám všetky tie sviečky sfúknuť. Mama, ktorá by ho odniekiaľ počula by vravela: veď ju nechaj, a tak by ma obaja nechali tak a išli by sa rozprávať o svojich (mimoriadneúžasných) deťoch alebo nejakých praktických veciach.Lenže teraz tu strihám vysokú trávu a hrozne mi vadí, že mi trčí skoro celý zadok a nemôžem s tým nič urobiť. A preto už nemôžem snívať o korčuľovaní s naším psom. Je septembrovoteplo a mne chodia po rozume po á moje preplnené prínosné dutiny. Že ma bolia. Že mám plný nos a necítim vôňu vyvesenej bielizne, ktorá pre zmenu nesmrdí ako detské grcky…a po bé Amerika* : … Amerika, kedy budeš anjelská Kedy sa vyzlečieš? Kedy sa na seba pozrieš cez hrob? Kedy budeš hodná milióna svojich trockistov? Amerika, prečo sú tvoje knižnice plné sĺz? Amerika, kedy pošleš svoje vajcia do Indie?… Oči sa mi odkotúľajú zase k jazierku. Možno naň vypustím malú žltú (umelohmotnú) kačičku. Nech pláva a v daždi sa skryje niekde na kraj. Alebo jej spravíme domček. Ruší ma náš kocúr Mačka Konstantin. Proste ma hrozne chce. Chce, aby som sa mu venovala , ale ja nemôžem. Lebo myslím na Ameriku. Na búrlivú básničku. Na San Francisco, ako by som sa povozila električkou zvanou Túžba a potom by som sa išla korčuľovať. Niekde na rybník v Montane, niekde ďaleko od Heleny, ak tam nejaké rybníky majú. *Allen Ginsberg - Amerika
