Sedíme pri Vrbickom plese, na skale s machom, deti naháňajú kačky a káčatka, vrieskajú, pozdravujú tie zvieratá : ahojte, ahojte!, chcú tie kačky kŕmiť jogurtom, cítiť vietor, vlny na jazere, tŕstie sa odlupuje od vody a je v nej, včely bzučia a sadajú deťom na kélimky, deti sa boja, musíme byť strážkyňami a zachraňovať ich, odohnať ich strach a keď dojedia, kélimky umyjeme, vypláchneme a zbierajú čučoriedky a jahody - všetko zachovať, všetko uložiť a nepotknúť sa, nech sa plody nevysypú, veď to musí vidieť moja mama, musia sa s ňou podeliť.
Obrovské malátne septembrové ruže. Bábätko naťahuje ruku. Oči mu od sústredenia sčernejú. Slnko v záhrade, neskoré popoludnie, zopár zapísaných riadkov. Na chodbe kroky jeho otca. Gýčový okamih šťastia, jedna z chvíľ, keď cítite cvak, že vám v pamäti zanechajú svoju fotografiu.*
Sedíme na inom mieste, na zemi, na chodníku, uhličie a korene stromov, presvitá slnko, toto je tieň, okolo idú dve ženy v slnečných okuliarov a pes, deti skúmajú huby, muchotrávky, chce sa im cikať a kakať, vravíme, kde môžu a kde nie, chlapec sa teší svoje fontánke, vravím mu, nech sa poriadne otrasie, nech si nepokvapká miniatúrne slipy.
Na obed sa vrátime, dostávajú rady, mierne dobre myslené rozkazy, že musia piť, že musia mať na hlave klobúčiky, že musia byť natreté opaľovacím krémom, že si majú v tomte dome obuť papučky. Chcú variť, pomáhať, kreslia a hrajú sa s telefónom, každý ich pocit sa odráža na tých tvárach, červené zo slnka, tváričky, jedia kornútky, lebo kašlú, pýtajú sa na kvety, na chod sveta, vždy však majú vlastnú teóriu, svoje riešenie.
V dnešnej pošte mám báseň z Austrálie, jej dozvuky ma vzrušujú. Michelle A. Taylor, tehotná poetka na druhom konci svtea, píše o svojom tehotenstve, čerešniach a korytnačkách. "Your words are resonant to me", píše. Všetko priateľské, veselé a potešujúce je vítané.**
Majú spať, robia sa, že hej, no nespia. Sedím s vyloženým nohami a toto si tu píšem, len tak, len tak pre radosť.
*, ** : M. Darrieussecq - Bábätko
