Na krídlach žltej kačice

Chceme jesť. Tak zversky túžime po tom mäse v syčiacej kuchte, po jeho lahodnosti, slovenskej exotike. Kúpeme sa v soli, v tej penivej soli, smejeme sa a chceme si okolo vane zapáliť sviečky, priniesť si sedemramenný svietnik, púšťať si žltú kačičku a spievať jej o zime, naivne sa pýtať, prečo neodletela do Egypta, kam chcela letieť malá oscarwildeovská lastovička, hoci vôbec netušíme, či tieto žlté umelé kačice zvyknú letieť do Afriky. Chceme kačičke rozprávať, že napadol sneh, normálny – taký, čo pod nohami vŕzga, že na stromoch pred kostolom sú modré svetielká a ona to nikdy neuvidí, ak sa bude len máčať, rozfukovať bubliny v pene a potom do nich zobať. Povieme jej, že ty kačka, veď aj tak nabudúce nebudeš mať žiadnu penu, lebo táto bublavá soľ sa míňa a my ju za tento večer spotrebujeme. A to s tebou kačička. Budeme sa hrať s bublinami, budeme si myslieť, že máme bublifuk, že držíme balóny, ty v zobáku, my v ruke; že je letný jarmok a my sa čľapkáme vo fontáne, chápeš, my a ty – ohromná sranda, proste my a ty a pár deciek v dúhových plavkách. Lenže kačka je umelá, jednoznačne neživá, preto len tak sedíme, hľadíme na batériu a sledujeme, ako do peny kvapkajú kvapky. Aj tak t

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny