Dnes, keď som chcela utekať z autoškoly rovno domov, skočila som ešte po 7 croissantov a 20 rožkov. Frčala som na bicykli. Zachytila sa mi vysúkaná nohavica a ja som skoro spadla. Spomenula som si na apríl pred rokom – a to sa mi zachytila šnúrka o pedál a ja som sa uprostred hlavnej cesty nemohla ani pohnúť. Všetci na mňa civeli (ja na nich nie a snažila som sa tváriť, že mi na ich trápnych pohľadoch nezáleží...) . Vyslobodila som sa. Sama. Bez ich pomoci. A vtedy, v minuloročnom apríli, sme stavali parkovisko a ja som túžila kúpiť grilované kurčatá pre našich robotníkov. A keby mi tí očumeli pomohli, bola by som doma skôr...
A dokonca cestou naspäť mi na pešej zóne poľavila igelitová taška a chlieb mi odletel ďaleko, skoro o meter ďalej ...aj to som zvládla. Sama. Však ako ináč..
Veľká škoda našich pohodlných ručičiek. Hráme sa na odvážnych a in zaujímavých a popri tom sa nám zdá proste blbé na niekoho sa pozrieť a pomôcť mu...
Tí naši robotníci, pre ktorých som upachtená dovliekla grilované kurčatá takí neboli.
Veľká škoda, že sú preč. A hlavne jeden z nich. Lebo on by sa cez dav trapošov rozbehol a pomohol mi.
A to bol (je) „len“ robotník....
