Raz ti to rozpoviem. Ako to býva presne. Aký výnimočný je sneh v tme. Že je neodhrnutý. Že je ako smotana a o schod vyššie už pripomína práškový cukor. A potom, tam hore, tam na poslednom schode, je najzvláštnejší. Podobá sa na huspeninu alebo na čerstvý chrcheľ. Trasľavý, teplý chrcheľ nieztvojich úst. Raz ti rozpoviem o snehu a o mne. O tom, čo všetko v ňom môžeme nájsť. Hoci je mrazivosťou. Vynaliezavo šikovnou, ale nikdy nie vypočítavou. On nás vyučuje tomu, čo máme na sebe zmeniť. Pretože koná priamo. Mrazivo. Ale nikdy ne(s)klame. Vždy si vedel, že ho potrebujem(e) k žitiu. Aby ma mlčky usmernil, aby povedal, že mi táto zima prinesie zrkadlo. A ja sa mám rozhodnúť, čo s ním. Či sa budem na ňom len korčulovať a šmýkať ako kedysi, alebo pôjdem až za sklo (do krajiny zázrakov. Do krajiny hojnosti). Aby som za ním našla seba v konaní druhých. Moje nedostatky v ich chybách.
Poviem ti aj o vločke, ktorá mi pristála na nose. O vetre a o túžbe mať v tejto chvíli oči eskimákov. O všetkých zimách, počas ktorých sa mi prihováral sneh a ja som mu neverila. Lebo som bola priečna a vravela som, že nech prestane, že nech čuší, lebo ja mám z jeho slov strach a chcem byť za oknom, za sklom a nerušene si čítať poviedku Pri loďke.
Pani v kine ma usmerňuje, aby som si išla sadnúť do foajé, lebo som dnešná jediná kinová diváčka a aby sa hralo, potrebujú aspoň 5 ľudí. Nikto neprichádza. A ja už viem, že chips zjem doma.
Ku koncu dňa, keď bude zapadať slnko a bude atmosféra hodná gýčového obrazu do kalendára na rok 2007, sadnem si k tebe bližšie, celkom blízko, lebo ja som malá, nakloníš ku mne hlavu a ja ti budem šepkať, čo cítim, keď otvorím dvere na tom kine. Čo vidím okrem preplneného parkoviska pred Hypernovou. Potom si vytiahnem z tašky knižku a budeme spolu čítať. 2 riadky ty. 2 riadky ja. Budeme čítať toto:
Keď vietor fúka na tokijskej ulici Ginza, ktorou často prechádzam, zo správneho smeru, odrazu sa ocitnem v slanom závane morského vetra. Nepreháňam, keď poviem, že počas tých niekoľkých okamihov mám chuť zvriesknužť z celej sily. Vôňa mora začne prenikať do môjho tela a je mi tak clivo, že sa nedokážem ani pohnúť. Chce sa mi plakať. Väčšinou je v ten deň pekné počasie a priehľadná obloha sa tiahne, kam len moje oči dovidia. Ja zvieram v ruke vrecúška, buď z obchodu s hudobninami Jamano, alebo obchodu Printemps , ale mám sto chutí ich odhodiť a rozbehnúť sa k špinavému betónovému vlnolamu pri našom pobreží, vyskočiť si naň, zhlboka sa nadýchnuť a potom vdychovať vôňu mora, až kým neprestúpi celé moje telo. Toto bude asi tá "nostalgia" , slovo vyjadrujúce bolesť nad skutočnosťou, že aj silné túžby raz vyblednú. *
(Od)šepneš mi do ucha, že ty tomu celkom nerozumieš. Ale vieš, že sa snažím pochopiť sneh, niečo sa od neho naučiť, hoci môže znamenať čokoľvek....
*Banana Jošimoto:Dovidenia, Cugumi
