Dymí sa mi z duše, pretože je jeseň, viac registrujem brechanie psov, ich milenecké epizódy, padajú listy, psy plznú, vstávam s pyžamom a jeho čačou na mojom tele, sledujem ortuť teplomera a jasnosť Tatier, odhadujem vlhkosť alebo mráz, nenásytná začínam svoje flegamtické expedície do žltej žiary chryzentén, reštartujem počítač a čítam si poštu, je ráno, splachujem moč a umývam si ruky, pením mydlom a pozerám sa do zrkadla, na uši a na vlasy, beriem do rúk zubnú pastu, vravím si, že ako niekto pôvabne ňou zakydal umývadlo a potom si ľahnem späť do postele, lebo je mi zima a trochu sa cítim sama. Odchýlim sa a rozoznávam rozdiely, chcem napraviť svoje chyby, myslím na včera a na pečenie koláča s makom, spievali sme si : Čížiček, Čížiček, vtáčik maličký, povedz nám Čížiček, ako sejú mak. Chlácholivé.
Zalievam si čaj Wintergenuß/Winterdream a dovoľujem nedeľným Čížikom, tým ojedinelým druhom vtáka, aby vo mne skackali, zobali moje zrno, môj modrý mak, veď nech ma vyzobú, vyjedia, tí malí kríženci, tí drobní bastardi, sú utišujúci, voňajú parou z hrnčeka, ibištek, kvet klinčeka, pomarančová a citrónová kôra. Prehnane ich prežívam, teraz, je doobedie, moje čižmy s takou folklórnou výšivkou príliš vŕzgajú, s Krpatou si pozeráme Trienále textilu a Litovská fotografia : včera a dnes, detailný záber ružového holiaceho strojčeka a malé chĺpky na ňom, šaty v spálni, kŕdeľ tajomstiev a intimity, litovská dedina, zátišia v zlatých rámoch - akože dojem gýču a veľkoleposti, črepiny odlišných kultúr vytvárajú celok, pretože sme aj tak tí istí a rovnakí.
Oblizujem nugátovú a čokoládovú zmrzku, v cukrárni je prázdno a šľahačkovo, chcela by som vidieť marcipán, dať si veterník, špic a tvarohovú tortu so želatínou na vrchu, ale radšej by som si obliekla zásterku a upiekla by som ti bábovku s čokoládou a mandľami, miloval by si ma aj kvôli tomu a drevo v krbe by si podkúril Evou a Elle a Adamom a večer by sme chceli zájsť na jednu hodinu do Večerní univerzity marxizmu - leninizmu, proste len tak, ale teraz lížem zmrzku, oblizujem ju zhora, zbieram si kyticu listov a tie somariny, čo si človek môže prilepiť na nos a určite nebudem mať titul RSDr.
Rôznorodosť nedelí ma priťahuje, táto je asociačná, prelínavá, ležím na gauči pod dekou a čítam rozhovor s českou diplomatkou a Trojružu na literárny seminár, zapisujem si o nej všetko možné, hulákavé a mlčiace príbehy, môj teraz neinfikovaný zrak, nedeľa, nedeľa, nohy pod dekou, nohy a farebné, hýrivé ponožky. Raz mi ich budeš zohrievať ty.
