To všetko sú nové veci, lebo začal nový semester, nové je dirigovanie K.v noci, ako hrkúta, rozhadzuje rukami, mrmle pesničky a ja sa niekedyzobudím a potichu ju sledujem, chcem si z jej slov zapamätať čonajviac, aby som jej o tom ráno povedala.
Videli sme Paríž, milujem ťa a teraz neviem, čo na to povedať. Páčilasa mi tam americká turistka, ktorá píše neskôr na hodinu francúzštinyo Paríži sloh, aj Natalie Portman a jej slepec, aj farba a leskvlasov moslimky sediacej pri rieke.
A po filme sme stáli na zastávke a niekto tam zomrel, pozeralisme sa na to cez okno trolejbusu, vidiac v skle svoju tvár a za sklomneón, policajtov, ich autá. Tak sme si označili v trolejbuse lístoka rozmýšľali, aké ľahké je zomrieť, aké ľahké je prestať žiť.
Počas tmy cítiť jeseň, stromy ako vzdialené tiene a malátne sochy, rieka a odraz pouličného osvetlenia v nej, náš nákup v tých taškách, ich zvuk, čerstvý teplý chlieb, gaštany, ktoré nájde P. a neskôr nám ich prinesie ako darček.
Mám rada tieto mesiace, hmlu, stromy, napríklad flauš a oblečenie, ktorému hovorím škótske, páčia sa mi teplé pásikavé pančuchy od mamy, teším sa na kávu a noviny, keď je príliš skoro na čokoľvek iné.
Zrazu treba veľa čítať, aby sme o tom na seminári hovorili, len to máloľudí, s vytiahnutými žalúziami, s otvoreným oknom, s prestávkouna jeho kávu, na bagetu, na to, aby si niekto spomenul ako sa to bulharskéslovo povie po slovensky. A potom odchádzame, na chodbách svietia kávovéautomaty a jeden docent rozhadzuje rukami, na stene visia hodiny, privrátnici je prázdny športový kočík. Aj s károvanou dekou, aj s modrýmzajacom. Vtedy nemám chuť na nič tam. Na schody, na zaseknuté výťahy, na únavua chcem tam mať bicykel a M.-a, aby sme si urobili výlet až tam, kdeby život bol o veľkých priestoroch a čistých vzťahoch.
Ale to neznamená, že nie som spokojná. Veď krása sa dá trhať ako burina.
Doniesla som tam aj sviečky, mapy, obrázky, ktoré sú zavesené na špagáte, jetam zväzok zelenej cibule, uhorka a syr. Na umývadle je položené tekuté mydlo,vo WC dostatok toaletného papiera. Máme žlté steny, povedali, že na ne trebadávať pozor.
Vzala som si novú knihu, Skrytú kameru , vidím do bytu vo Viedni, naalbánsku fotografku a detstvo Lily v Skopje, môžem byť s Lilouv Ľubľane a hovoriť, že ľudia tam sú odmeraní, ale milí. Je to dobréčítanie. Večer ma uspáva a ráno si s tou knihou mám chuť urobiťpyžamový deň, ticho, otvorené okno, paplón, dobré jedlo.
Ale ktovie, či je život o tom.
