M. sa tešil, bol rád, hoci tá hudba, to nie je celkom pre mňa, chýbali mi bosé nohy bez pančúch, kúsok Balkánu a Latinskej Ameriky, vtedy sa pohybujeme inak, lesknú sa nám pery, treba zdvihnúť do vzduchu ruku so zapálenou cigaretou, v chladničke mať portské víno, treba tak urobiť niekde na balkóne, niekde potme, keď hrá hudba len pre vás, keď sa platňa točí len pre váš vzrušujúci maznavý tanec.
V Sofii na bulvári Vitoša. V Plovdive kdekoľvek. V Berlíne v júli pozerajúc sa na svetlo vo vlaku, na nočné metro.
Ráno ma bolelo telo, spala som sama, spala som pri otvorenom okne, prichádzajúca poštárka, iné mesto, iné zvuky. M. má chuť nosiť ma na rukách, ja nie, nie, sedíme za stolom oproti sebe, sedíme tam príjemne ironickí, jeme uvarené veľkonočné vajíčka s nálepkami, šunka, žlté kurčatá v staniole. Tak sa na to pozerám, sedím tam v pyžame a pijem čaj, na chlebe biely syr, syr s pažítkou.
Ísť dolu kopcom po blate, popri borovici a breze s pukmi, obchod Bala namaľovaný na fialovo, mraznička s mrazenou zeleninou, mraznička s nanukmi. Jednoduché zážitky, nerozprávanie sa, množstvo suchej trávy pod našimi nohami, jej zvuky, to šuchotanie, je to ťažké opísať. Mala som chuť vytvoriť si v nej svoje hniezdo, svoje miesto, ležať s tvárou otočenou k slnku, vtáky na oblohe, sem-tam vrabce, sem-tam holuby.
Čítať Bibliu teraz, je radosť. Ježiš je ešte krehký, zdá sa mi ešte priesvitný a presvetlený. Tragickosť tých príbehov je nachvíľu preč. Je tu jeho pokoj, ktorý ma priťahuje, niekedy mám však z toho pokoja strach.
V jednom filme vidím muža, búcha lyžicou na hrniec, cmuká, zvoláva svoje mačky. Je teplý júnový deň, teplé júnové ráno, mačky hltavo pijú z misiek mlieko, lepkavé fúzy.
Naša mačka už neexistuje. Možno ju prešlo auto, možno sa zatúlala veľmi ďaleko a zdochla od hladu. Trochu som na ňu myslela v sobotu, myslela som na ňu v modrom svetri, keď som kráčala na stretnutie s I., na toľko vnútorných radostí, sedeli sme tam, takmer sa už zotmelo, dialógy o veciach, ktorými žijeme, o horách, priestore, o tom nevyhnutne slavistickom v nás. Tento priestor je to najsilnejšie, čo mám, najsilnejšie teraz.
S I. sme skoro susedia, z balkóna vidí tie isté hory, vidí ako z nich postupne mizne sneh.
Po tom stretnutí som nastúpila do auta, niekoľko hodín hladu, vôňa kadidla, takmer som sa po tom všetkom opila, whisky s ľadom, bol pri mne brat, pýtala som sa ho, či vyzerám normálne, či na mne nie je nič divné. Oproti mne sedela D., mala blúzku ako tapetu, tapeta v lacnejšom parížskom hoteli, blúzka ako plagát, secesia ako má byť, tá najkrajšia. Bobovi z Pennsylvánie horeli líca, Poliak Tomek mi povedal, že je tiež pijany, že to je tak, s jedlom opitosť prešla, s chuťou čokoládových koláčov, hovorili sme o Bjork a o Zbigniewovi Preisnerovi, o divadle, čo sme videli a čo sa nás dotklo.
Aj tak mám radšej kino, kiná malé a prázdne, mám radšej filmy, nie, to neznamená, že som povrchná.
Niekedy je tu strach, strach ostrý a tupý z toho, čo bude. Ale tie nepominuteľné veci, aj vzduch dnes, vietor, cesta vlakom, to je to, čo ten strach prevyšuje.
