Po popoludní

Mama dostala čokoládové cukríky, ananásový džús a ešte iné cukríky. To nie je podstatné - dať dar, kúpiť kvety - jarné tulipány a nebyť v nej, nebyť s ňou, nemyslieť, čo na to povie, či ju to poteší. Ale nedávame cukríky len tak, tu to tak nie je. Myslím na jej bezpečie, moje periny, prádlo v práčke, na auto, ktorému smrdia brzdy. Lebo je v tom, aj vo víne, čo je na stole, aj v tom obruse, v nás piatich, v otcovi, vo mne. Som ňou, ona mnou. "Bývať znamená nechávať stopy." * (Ona v nás, my v nej) Byť matkou. Aké je to mať ho v maternici, vravieť si, že ja som dva, vidieť jeho pokrčenú novorodeneckú tvár, jeho podobu v ňom, milovať jeho dušu od oplodnenia? Byť sebou a byť nimi. Stmieva sa. Pokosená tráva pohlcuje môj dych. Cítim ako mi krv vyteká z pravej komory, prechádza cez aortu a nesie ma, nesie môj život, ponúka živiny. Sedím a čakám na mesiac. Som pripomienkou niekoho za morom Anglicka, niekoho, kto mi jemne hryzie do duše. Mám rada prehrýzanie. Hryziem aj ja, oblizujem tunajšie lízatká, vyzývam máj, nech prinesie smradľavé margaréty na zelené polia. Smrdia a pôsobia blažene. Tie margaréty na pohryzených poliach. Preto si odfajknem výnimočnosť tohto

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny