Slečna von Wittenberg prechádza mojou práve rozčítanou knihou ako tieň, ako zjavenie, sedí za klavírom a hrá Brahmsa, hovorí o sviežom mikáde na hlavách žien, o perlách obtočených okolo krku a jej topánky klopkajúce po uliciach na Malej strane počujem až sem, až sem do lesa, keď stojíme nad chatou s niekoľkými kvetmi na oknách a jeme maliny. Skoro ráno som si z knihy trochu čítala, kým svietilo do mojej postele slnko, otvorila som okno a chvíľu som sa pozerala na psa s cyklaménovou topánkou v papuli. Knižku som si zbalila do batoha, hodila som ju k zelenej uhorke, banánom a tofu, k vetrovke s kapucňou, ktorú, keď si dám na hlavu, tak dobre nepočujem svet, počúvam len svoje srdce, jeho buchot v ušiach pri kráčaní na hrebeň, pomalé stúpanie, byť vyššie a potom ešte vyššie.
Kladivom udieram do klinca, biela komoda vedľa bielej komody, vyberiem zo škatule lampy a roznesiem ich po dome, niektoré zasvietim, tie, čo majú tvar hríbov a vytvárajú teplé svetlo, teplé svetlo v hmle a v daždi. Poskladáme vešiak, aj poličku na topánky, v kuchyni zovrie voda, pijeme čaj a jeme príliš slané ryby, jeme syr, pred susedným domom zastane auto, vybehnú z neho deti v pršiplášťoch a rozbehnú sa k domu. Potom už na ne nevidím, stratia sa.
Pred obedom sedím na kameni a pozerám sa do doliny s piatimi modrými plesami už v inej krajine, na kľukatý chodníček končiaci pri mojich nohách, pri špičke mojej topánky, sedím tam a myslím na umelcov, ktorí sa na začiatku 20. storočia sťahovali do Zakopaného, rozmýšľam, s čím prichádzali, čo mali v sebe a čo sa zmenilo, ako menili priestor v sebe a okolo seba. Čo sa stalo, keď spojili atmosféru veľkomestských kaviarní s kamzíkmi, jeleňmi a hmlou v októbri, s prvým mrazom, ktorý rýchlo zmizne a zmení sa na vodu a zem zostane vlhká a nebezpečná. Tu by si mohli zapáliť, ženy aj muži, aj pražská slečna von Wittenberg, aj varšavský Witkacy, tu by si mohli posedieť, na tejto skale, pozerať sa okolo seba a počúvať to, čo je v nás, počúvať to inak, presne tu.
Tu by som sa mohla postaviť aj ja, na túto skalu, stáť na nej inokedy, s inými vlasmi, s inými pocitmi, s čipkovaným slnečníkom nad hlavou, napríklad ako Kitty Fane v Číne, film Farebný závoj, veľmi dobrý film na dni v minulom týždni, na večery s bylinkovým čajom, otvoreným oknom a nočným škriekaním mačiek.
Klopkali mi topánky, v meste, keď sme sa len tak motali, večer stáli pred bytmi na uliciach s množstvom stromov, chceli sme vidieť dovnútra, svetlá nočných lámp, obrazy na stenách, tiene rozprávajúce príbehy. Potom zvuk suchého zipsu, sandále na lúke, sedíme tam s pokazeným bicyklom a pozorujeme kravu pasúcu sa na kopci. Je jedna hodina, slnko je ostré, vzduch horúci, pole svetložlté, čakám na niečo mystické, mimoriadne, niečo, čo budem považovať za sen, za udalosť. Ako červené bobule v lese, ostré, silný kontrast s modrou oblohou, aj so zelenou na listoch okolo bobulí. Červená farba bobulí pripomínajúca krv raneného zvieraťa, zaschnutú krv malého mŕtveho krtka, na ktorého som takmer stupila nad chatou s niekoľkými kvetmi na oknách.
Napijem sa vody z modrej fľašky, položím ju vedľa seba, v diaľke vidím bielovlasého muža v károvanej flanelovej košeli, ide pomaly a presne, na pleci sa mu hojdá ďalekohľad. Je len bodkou, zájde za kopec a celkom zmizne, akoby ho pohltila hmla, akoby bol len dočasným, chvíľkovým.
Na obraz muža, na tú bodku v diaľke si spomeniem vtedy, keď odchádzame, dom zamkneme a vrátime sa po úzkej ceste domov. Tak rada by som sa vrátila na hrebeň s lampou v ruke, nevhodne oblečená, napríklad by som už nežila na zemi, mohla by som tam stáť v modrých šatách s mikádo vlasmi, byť v Číne, aj v Grécku, na hrebeni, aj so slečnou von Wittenberg v kaviarni. Chcela by som byť kdekoľvek, s kýmkoľvek, stále s tou rozsvietenou lampu v ruke.
