Oco nám vymaľoval hajzlík nazeleno, drhneme z kachličiek farbu, dôkladná vôňa Airwicku zbavlňuje sústredenosť, čistíme, otvárame okná dokorán,letí hlučný vojenský vrtúľnik, mohli by letieť zle zaštipcované plachty, mohliby letieť a priniesť Aladina s lampou, doniesol by jazmínové kvety,koreniny z Perzie, iracké slzy.
Možno by mohlo pršať, ale neprší, možno by si tu mohol Alexander MC Queenurobiť svoju goticky ponurú módnu prehliadku, možno by cigáni mohli vyjsťvon zo svojich bytov a pustiť tú hudbu hlasnejšie, ale neurobia to,nechajú akordeóny v rádiu a my kráčame, kupujeme kurčatá a budímesa s hudbou Yanna Tiersena. Vtedy sa nám zdá, že víly pobehujú po čiernycha bielych klávesoch, že motýle letia z jednej hlávky kapusty nadruhú, že to nie je Montmartre, ale pstruhy plávajúce v sladkých riekach, čoobčas vyskočia a deti v plavkách, deti s kýblikmi v rukách čakajúna tento okamih a konáre vŕby vytvárajú tieň a deti sa prílišneopália. Večer plačú a nechcú ísť domov, tak ako náš Krpec, keď sa nahý hralv bahne pri Dunajci, sledoval plte a vášnivo si opekal klobásky,musel držať palicu, musel byť pri ohni, musel byť trojročným indiánom, dnes jeskautom a včera sa vrátil z Malej Fatry a rozprával nám o lese,o spaní v stane a o krave, ktorú chceli podojiť.
Označujeme tento okamih za vrúcny, auto je rýchle, vietor vo vlasochsrdečný, možno prichádza z juhu, možno nesie správy o pózach mladýchherečiek v Cannes, chceme byť milosrdní a dobrí, pozerať sa, noneklebetiť, zanedbateľné fo pa, noačoderavým ponožkám Paula Wolfowitza v tureckej mešite.
Tak nech je tak.
