Vracajú sa mokrí z hôr. Otec a krpec. Vravia : čaute banda. Už sa len pripraviť na ihličie, ktoré budeme zbierať, na ich sedenie. Počúvame hlučnosť zážitkov, usmievam sa, sústredím sa, som prchká, sedím a držím si nohy, sestry, už sa nebavte o tých vašich zuboch, mama si pekná, si taká pekná, nevládzem hovoriť, v hlave čítam cudzie písmená, priveľa písmen : Teraz rozmýšľam nad priamosťou a prchkosťou. Nad hranicou. Lebo s tým mám problém. Nemierne sa písmenám oddávam a tie sa odplavia, budú vzdialené. Vravím cudzie, lenže písmená sú blízke, výstredne blízke. Pozerám sa cez okno bez záclony na labužnícku pestrosť zmoknutých kvetov, na vyvrcholenie mojej meteorológie, mám chuť dýchnuť na sklo a napísať tam : som do teba.
20:50
Sedím v kine a čakám, kým prejdú titulky filmu. Bolo nás tu málo. Dve cudzinky a kučeravý chlapec so svojou zvlnenou priateľkou. Zapínam si mikinu, vkladám bosé nohy do topánok a beriem si dáždnik. Roztĺkam dojmy. Analyzujem. Zasiahlo ma to hlbokou bolesťou, ktorá je riešiteľná. Fotky. Milenci. Stará mama. Sestra, jeho sestra - ich vzťah. Klopkám topánkami po mokrom chodníku, vyzývavo milujem nádej, skláňam sa k jeho duši, aby som bola jemná, nie sme nevšímaví, nie sme vlažní, nie teraz nie; vy, vy tam na parkovisku nepozerajte sa, nebuďte pudoví, ja nie som bitch, spája nás ľudskosť, smrdíte telesnosťou, je tma, vzácna tma počas leta, už kráčam po našej ulici a vidím zmysel, čo sa potuluje, napíšem do skla :
som do teba --život --s týmto svetlým zmyslom.
