Sedela som v obývačke a pozerala som sa na nejaký film. Ešte pred niekoľkými minútami. Nič sa mi na ňom nepáčilo (takmer), len mi niečo zišlo na um...
Kamera snímala zelenookú blondínku počas jazdy na koni. Príbeh sa odohrával niekde v Británii, blondínka jazdila po zelenej akoby náhornej plošine a všade okolo nej svetielkovalo na mori slnko...
Keby som presne na tom mieste, čo ja viem, možno len bylinky zbierala, určite by mi poskakovalo srdce a prežívala by som možno nostalgiu, prípadne ležérnu radosť. A povedalo by som si – ach, to je nádhera...
Zišlo mi na um – ako budem môcť žiť niekde inde, ako doma? Ako to bude so mnou fungovať?
Ak by som sa na tej pláni v Británii narodila, úplne by som sa v jej kráse rozplynula. Lebo by som si povedala – si malebná planina, si zvláštna moja Británia...
Keď som sa tam nenarodila, môže tam by úchvatne, no ja nemôžem cítiť taký úchvat, ako doma. Hoci mi srdce môže poskakovať...
Neviem, či to dobre píšem, ako to chcem povedať. Budem veľa cestovať, Budem veľa poznávať, budem sa ešte veľa učiť, ale vždy chcem prísť a raz navždy bývať tam, kde sú moje hory , moji cigáni, moje prepchaté autobusy, moje deravé cesty po zime, moje egocentrické služby, moji Slováci....Presne tam.
