Ideme tam, kde sa dá výhodne nakúpiť. Priložia to oblečenie ku mne. Námornícka blúzka, šál made in India. Šaty, v ktorých vyzerám ako servírka, ako zamestnanec lekárne, ako tá, čo vysáva koberce v hoteli Central v Sofii. Tá Tinka z poviedky Konstantina Konstantinova. Tá, čo dáva tým mužom svoje telo, tá, čo sedí na okne a fajčí. Tá, čo mlčí a chodí na pohárik. Nejaký lieh alebo čo.
Vravím, že sa treba ponáhľať, lebo tie čerešne stratia farbu. A lesk. A prestanú skákať, prestanú byť vášňou. Čerešne, čo by v bielom snehu urobili okrúhle škvrny. A kontrasty a mohla by byť sánkovačka, zimné záhrady a ja neviem, koľko ľadu tu vtedy môže byť, koľko vetra, koľko dánskych kabátov v tom obchode, kde sa dá výhodne nakúpiť.
Emiliana Torrini: Sound of Silence
Miniatúrne kôpky položíme na poličky. Na ohni sa praží cibuľa spolu so zelenou fazuľou a koreninami. Prstami prechádzam po týchto tapetách a čakám, kedy mi na hlavu spadne nejaký hmyz. Poľky majú z hmyzu strach, vylieza spod tých tapiet a Poľky kričia, Poľky nechcú vziať do ruky nejaký predmet a rozpučiť ten hmyz. Chrapčanie.
Keď pôjdem v lete do Poľska, kúpim si ten hrubý časopis. Sadnem si na lavičku, možno v prvej dedine za hranicou, tam za horami, v lúkach, pri lúkach, trojgeneračné domy, goralské hlasy. Sadnem si a prečítam reportáže, teraz bolo o ľuďoch, čo bývajú kade-tade. Mlyn v severozápadnom Poľsku, labute a kačky, vlakom dve hodiny do Berlína. Byt v Gdańsku. Prístav, lode, malé, malé bývanie a čierny pes.
V Poľsku mi ponúknu nocľah. Kapucín s dlhou bradou na severe, kapucín mi ukáže more a pieskové duny, kapucín povie, že treba ísť k Mazurským jazerám, že treba vidieť Malbork.
V noci by som porátala všetky ovce na pastvinách. Aj by som ich pozabíjala a pripravila ich mäso podľa iránskeho receptu. Aj tak rýchlo nezaspím, aj tak myslím, plánujem, premýšľam. Môj IC vlak do Sofie odchádza už o 12 dní. A tam budú bozky, a tam bude všetko, nové dni.
I love Bulgaria.
