Prosím si lineárnosť tejtomiestnosti, oranžovočervené farby stien a tú simultánnosť, paradigmu,asociatívnosť a moje oblečenie porozhadzované po zemi, náhodne, ponožkya sveter, náhodne, čalúnenie chvíle, aké náhodné, to oblečenie akopríležitostný sex vo filmoch, len tak, po káve a obchytávaní, ty debil, ty šľapka, náhodou ja taká niesom.
Držím v ruke svetielka, cinkajúce, zvonia, keď ich rozmotávame, žiarovkyzo stromčeka, sú nepatrné, prudké ako bolesť vo svojej podstate, v tejpodstate, ktorú si môžem všimnúť a nemusím, vraj o nič neprídem,lenže ja práve z tohto žijem, z tých nepodstatností, silno satrepotajúcich, ryby na suchu, ryby v mori, moja obroda. Odkladáme mašle a perníkya svetielka si vešiam nad posteľ, aby mi bolo vianočne, ešte dlho, ešte celoročne vo vnútri, svietiaa o piatej ničia smútok a velezradnú melanchóliu, chcem sa nimiovešať a byť ich princezná, možno aj takto, v gaťkách a tielku, keď sedím v dogmaticky bielych perinácha velebím, velebím, čokoládové pocity, umyté vlasy, lejak noci vo mne, keďzhasne lampa a ja zaspávam počúvajúc šuchotanie vlastnej periny.
Ráno s letákom a brožúrou a panvicou, chlieb a klobáska naňom, dvíham zo zeme srieň a ukladám ju medzi skryté jazvy na mojej hlave,jazvy ako odkazy detstva, mám pocit, že zlo sa zbehlo do veľkosti S, že jenezúčastnené, lebo dnešné ráno jerozbalené a vonia pulzujúcimi superlatívmi, kávou a zasneženýmivrcholmi hôr, bohužial len vrcholmi. Oco vstane, vezme svoje mačky, chlieb s niečím, čo mu nachystá večermama alebo niektorá z nás, vezme si čaj v termoske a prehŕňa sav belosti hôr, kráča pustými dolinami a hrebeňmi, odovzdaný jasnosti,čo lieči a potláča sklony klamať, vymýšľať si čokoľvek, pretože hory súsilnejšie, mlčia a vyjadrujú sa poveternosťou, reformujú a ak ječlovek nepokorný, zabijú ho, nechajúho zamrznúť, požmolia ho vo svojich skalnatých rukách a niekto potom nájdetelo, telo a zlomený vietor. Bohužiaľ.
Na obed prichádzajú mraky, chcela by som zabaliť vnímanie do balíčka a poslať ho niekde, niekde preča potom ho čakať, pozerať sa na schránku, hľadať obálky a zabalenébalíčky a v nich vrah, čo zabíja,len nech zabíja, bolesť a zloa dávenie. Oheň v dobovej kachlovej peci puká, keď príde tma,rozvešiam si tu svetielka, žiarovky malé, instantné, totožné so mnou,kamarátime sa. Puká oheň, svetielka budú svietiť, puká zem a pukajú duše.Chcem sa ich dotknúť, zaprášiť ich, obaliť ich husacím perím a naučiť ich,to je jedno čo, byť s nimi, aby to vedeli a cítili, aby im bolodobre, ako husiam, mláďatám, čo dupocú každý deň k rieke a späť, dupocú,lebo sú malé a chcú byť zaujímavé, vidia hus a jej perie, húsky,žiadna nie ste diskriminovaná, my nie sme rasisti, húsky poklusom klus, húsky,malé húsky, publikácie o vás, o pukajúcich dušiach, poklusom klus. Tak dobre.
Pobehujem v tielku, točí sa, vzduch a moja skirtskirtskirtskirtskirt, hrá Krpatej flauta a hrá iná hudba, tá, čo špliecha, voda, keď sa sprchujem a potommi je zima a nechcem sa pohnúť, len stáť v pare a cítiť vodu akomi kvapká z vlasov na chrbát a steká a uniká a pozerať sana strop a na zarosené okna a kresliť obrázky všade, kde sa dá. Byť v tielkua v štrikovaných ponožkách, držať vankúš a rozfukovať prach, ktorýnevidno. Byť pretiahnutá senzitívnosťouokolia. Úplne.
