Srdiečkolízatko

    Držal nado mnou dáždnik, potom ho chcel dať preč a aj dal, no o chvíľu ma opäť obklopovala jeho látka. „Daj ten dáždnik nado mňa. Vieš, budem mať hrozné vlasy….“ „Aha“. (Potom bol úsmev).    Nohavice som mala mokré, aj ponožky v topánkach, ktoré mi vytieňovali malíček a ten prst pred ním do hnedožlta (pri vchádzaní do dverí obchodu). Milujem atmosféru takmerprázdnych supermarketov. Veľkých zástaviek „zľava“ vejúcich v jemnom vánku ventilátorov. Mám rada skákajúce futbalové lopty, pripomínajú mi niečo nedotknuteľné z vidieckych ihrísk. Detské froté ponožky moje možné deti.   Pozorne som sledovala nápisy a obrázky na detských knižkách. Začala som únik do skorozaručenej bezprostrednosti. Nachvíľu.Vyrušil ma listovaním v detskej Biblii. „Tento príbeh o Jonášovi som si nedávno čítal….“ „Mne sa páči Mária Magdaléna. Veľmi.“ „Ako môžeš ty rozumieť takej žene?“ „Ja neviem.“   Strednou najväčšou uličkou, nie, rozľahlým korzom sme sa premiestňovali od knižiek a skutočne zaujímavej tlače ďalej. Ku oddeleniu veľa, veľa vín.   „Páčia sa mi ženy, ktoré fajčia.“ „To ako?“ „No ženy s červenými nechtami. S cigaretou. A vínom v ruke. Ale ja to nechcem. Aj keď sa mi to páči. Cigarety mi chutia a keby som začala, tak je ťažké prestať. Lebo to chutí a páči sa. Preto.“    …………………………………………………………   Ako som vyberala veci z košíka pri pokladni, doľahol na mňa zvláštny smútok. Možno že ten, ktorý to celé platí o pár dní odíde. Možnože určite. A to nie je príjemné.   „No, neviem, či to pôjde kúpiť si tú košeľu, lebo z textilu tu už nie sú a ja nemám kód. Je mi ľúto. “     Podala som mu lízatko. Srdiečkolízatko.