Hrnceutriem, odložím ich, sedím v tureckom sede na stoličke, počúvam americkú hudbu, jemšalát, nie šalát, len jablká v ňom. Chcem, aby niekto prišiela pozapletal mi vlasy, keby som ich mala dlhšie, keby mi niekto do nichvložil konárik jarabiny.
Prečítam si tento Veronikin článok, píše sa v ňom:
„Z jedného večera na druhé ráno,postierala som všetky špinavé zrkadlá, kúpila bratovi knihu na Vianoce, dalaveľa láskavých pohladení tomu nášmu štvornohému čudu a vo mne bol pokoj."
Áno brat.Tento týždeň som bola v tom kníhkupectve, kde knižky balia do papierovýchvreciek, otáčala som stojany s cédečkami, vŕzgali, NinaHynes, Živé kvety, Diana Krall. Chcela som mu jedno kúpiť, chcela som, aby miho zabalili, vyšla by som po strmých schodoch až na našu povalu, tam, kde sa namalom strešnom okienku topí v zime sneh a robí obrázky, fialovosiváfarba, odtiene mrazu, odtiene rybníka, na ktorom sme sa kedysi korčulovali.Pamätám si mamu, že mi uväzovala šál, že mi napravila čiapku, januárové nebo,januárové ticho, biely pes, ktorý bol smiešny na tom rybníku, jeho kĺzanie,strach, že niekde praskne ľad a po nás ostanú len bubliny.
Raz mi v korčuliach skoro zamrzli nohy. Vtedy som totak brala. Namočili mi ich do vandlíka s vlažnou vodou, starý otec niečopovedal, niečo, čo si už nepamätám.
Po udalostiach v kuchyni si napustím vaňua zapálim sviečky. Len sviečky a voda, z ktorej sa parí,z vlasov mi kvapká voda, neviem ako vonia ten šampón, neviem, čím vonia.Pískam si, trošku, melódie kúpeľov a sáun, videla som taký film, nahé ženysedia v saune, sedia tam dlho, potom sa rozbehnú, ich chodidlá na zelenýchkachličkách, skočia do vody, výskajú od radosti.
Ako ja teraz. Tak v sebe, tak pre tento monitor, prednešné ráno, že sme si sadli do záhrady a pili čierny čaj
a potomvoňali koláče, po dlhom čase mäso na obed.
Neustále niečo, čo za to stojí. Návaly, prudké návaly.
