Prežili sme vietor na cintoríne. Že sa nám nedali zapáliť sviečky, väčšina ľudí mala na sebe flauš alebo windstopper. Mrzli mi ruky, autá na cestách sa chveli a u starej mamy káva a koláče. A mala radosť, že sme boli, že sme si hriali nohy a pohladkali čerstvé jahňatá.
Treba spať, vraví, áno, to skoré vstávanie a časopis .týždeň k tomu, žuvačky, čaj do fľašky, čo sa nikdy nerozbije. A možno si kúpim v sekáči čižmy, požičiam film, možno s Cate Blanchett, možno s nejakým tmavým mužom v klobúku.
A trolejbus, staré Miau z antikvariátu. V televízore, že zima 1777, čo to znamená byť samurajom?
Hlavne, že tu máme oranžové svetlo a deky, ktorými sa môžeme prikryť, teraz pustím na seba vodu a umyjem si vlasy, taký šampón, že sa vraj lesknú vlasy, ktovie, ktovie. Nachystám si náušnice a opasok a vreckovky, na zajtra, keď bude tma a na stanici príliš teplo a vo vlakoch smrad. Toľko toho naraz, že sa nebudem vedieť spamätať. A nové, opäť všetko nové.
Vtedy spomienky na Švédsko
a ten milovaný Krakov, Krakov.
