Fialová sukňa ma neobžiera, nie, je príjemná, je plná všemohúcich sliviek, ktoré nemôžu nič, nič, len ma vrúcne hladkať, ak im to umožním, s hudbou vráskavie duša, práve teraz, práve táto, a ty sa len pozeráš, si tekutý, bolíš ma, no a čo. Čochvíľa prejdem po hnedých kachličkách niekoľkohodinovej dlažby, nájdem svoju posteľ, nájdem ju medzi škatuľami a cédečkami a bude vidno za okno, za tmu, za listy, až na dnešné doobedie, keď sme hrabali lístie, svetlozelené a žlté a hnijúce a tmavohnedé listy zmiešané s trávou a v nej drobné biele plody, psie sračky a konáre s pukmi, ako keby prichádzala jar a nie zima.
Od množstva cigariet, ktoré som vyfajčila, je mi zle. Túžim po pukancoch v teplom vrecúšku a najmä po tých pripečených kúskoch, po oleji a soli, ale zdá sa, že tu pukance nikto nepredáva. V parku sa začalo stmievať a penzisti vycítili, že je čas ísť domov a zamknúť sa. Matky s deťmi nahradili celé rodinky a ľalie vyzerajú v pološere obscénne. Ich veľké kalichy pôsobia v tomto severskom pastorálnom prostredí chtivo a rozmýšľam, či sa v noci do nich nenachytajú muchy. °
Pozeráš sa na mňa, držím si kolená, sedím sama v tejto tmavej, vábivej a teraz trochu studenej izbe, sedím prežívajúc svoje ťarchavé vlasy, protestujem, počujem pískanie rýchlika vchádzajúceho do stanice, ignorujem ťa, nemám síl prestať, toľkokrát som to povedala, že ťa milujem, som ako mramor, naozaj len na povrchu, naozaj len tam, pozlátka, zmrazenie, stískam si kolená, plakať nie je zakázané, si šteklivý mravec, ktorý mi lezie po kolene, večer sme navliekali korálky, toľko krikľavách korálok na dreve, podlieham ich nevinnosti a kráse, kotúlali sa po zemi, utekajúc zo struku do iného nájmu, ja som taký struk, pyžamo, kolená, ty a ticho a november a papiere popísané mojim a našim písmom, možno by som teraz konala inak, pretože som iná, utekám sa skryť do myšacej diery v paplóne, tenký priestor medzi žalúziami, priestor pre Somálcov, je to vážne hrubé, priestor na spoľahlivé vystretie sa.
Čas tiká, uniká, najkrajšie je nesúťažiť s ním, len si ho nechať v sebe, byť v ňom a potom ho nechať vyblednúť, vyšedivieť, ale je to možné? Čas je vo mne horúci, sírový, láva mi steká po lakťoch a ty sa naťahuješ ku mne s rastúcou náklonnosťou, čas plynie v tvojej dúhovke, od večere som vyhladla, škŕka mi v bruchu, dýchaš cez novú stenu, cez nové plynové kúrenie, objímaš ma, ale ja dnes neviem byť blízko teba, neviem to, zaryto mlčím a ty ma vyhrievaš, pečieš si vo mne slaninu, cmúľaš cukríky bonboniéry, na hrane sa nedá odolať, nakoniec skončím v tebe. Ale získaj si ma, premôž ma, dychom vytváram cestu medzi chĺpkami na deke, chĺpky na jeho tvári, ty vieš, naše trenie, ty vieš, dobre, drž ma a ja ti skúsim veriť.
°S. Ringellová : Asi ako ja
