Včera sme si sadli na modré sedačky minimálnej Malej scény -modré modriny, čakanie na očistené slová ma naplnilo, uchýlila som saprikvačená k pevnosti svojej sedačky, rozmýšľala som, či je možnésplynúť s matnými kachličkami na scéne, zaseknúť sa v nich a prívetivonačúvať hlasom, byť dušou v ich postave, byť nezhubným plakanímvnútornej, veľmi vnútornej herečky. Sedeli sme neobmedzene, videla somjej oči, bolesť a nevyrovnanosť. Herečka sprístupnila útroby svojejpostavy. Odhalila ju, stala sa vyzlečenou, inštinktívne zraniteľnou.Mohla som ubiť alebo mlčky zjemniť vnútornosti postavy. Tie poslušnéslová, že hudba je najčistejšia podstata života. Dojímavé vyjadrovanie príbehu. Doteraz sa popri tých nevyhnutných dialógoch prechádzam. Kĺzať sa na hranách, umučiť a potupiť hrany, ulmčať ich nebojácnosť, lebo úplnosť je odvážnejšia. Úplné darovanie sa.
Ateraz, teraz je už dnes, názvoslovie dneška, pohybujúce sa trhliny,hnus, krása, rodinnosť, vďačnosť. Červený kufor je otvorený,Krpatá vyťahuje zo spodku moje tenisky, červené nohavice v ňom,slovník, učebnica tvrdého slovanského jazyka, čelenka a farby,rozvrátená podoba denníka, slovné maľovanie udalostí, áno, moja nízkavýška, môj malý život v tomto kufri, ktorý so mnou putuje. A vás Hornívždy pašujem - vy - drzáci, vy neľudsky bezváhoví, nenútení,vyhovujúci a občas ani nie, ste príliš hmatateľní, ateizmus vo mneneexistuje.
Krájam uvarené zemiaky novým nožom, na koliesky ajso šupkou, Najstaršia kvapká na ne olivový olej, olej s bazalkou acesnakom a ty mama sa vrátiš, objímeš ma, pohladkáš svojenajproblematickejšie dieťa a budeš krájať paradajky, krájať ich nakocky a pridáš k nim cibuľu a ocot a budeš sa pýtať a smiať sa adôkladne ma informovať a ľúbiť ma, mama, ľúbiť nás, ach ! - tyneopotrebovaná matka, ty moja náuka o rodine, matka, poobzerášsi moju postavu a budeme mať obidve plné dutiny, nakvápeš si do nosa Nasivin aľahneš si a budeš chcieť, aby sme sedeli pri tebe a rozprávali sa, jasa ťa opýtam, kde odišla Krpatá a ty povieš, že maľuje triedu pastelovýmifarbami a medzitým ma osloví Krpec a bude rád, že som prišla, žepočítač bude môj a že ho budem bozkať a budeme sa baviť o narodeninách,o starej mame, o nedeľnom čaji u nej, o parfumovanej radosti pre ňu,poludňajšie slnko jej plynúcej duše, ktorá nemôže zaniknúť, onanádherná, my to vieme, mama, presne toto sa deje, len ja som o krokvpredu, teraz umývaš tie paradajky a rozprávaš o tržnici, prežívamaktuálne pôrody skomponovanej radosti, hoci to nie je ľahké - zlučovaťživot, pretvárať ho a zároveň ho vôbec nereformovať. Všetko je rentabilné, len sa treba správne postaviť.
Trochu tliem, ale len mierne, akosi sladko. Sedím s čajom Irish Cream, vravím mu že daň Írsku, daň piť ten čaj a naučiť sa v srdci ti nehovoriť intímne, šepkať naše slová. Trinástakomnata tých slov. Aplauz. Potlesk vážení, potlesk, že sa dokážempreorientovať. Odpútavať. Fúkam na hladinu čaju svoje kruhy, pozerám sa z okna,záplava prečisteného tepla, ktoré trvá a trvá a spomínam si, žedvadsiatehotretieho septembra mi na holú nohu spadol holý gaštan, právevyliahnutý, nevinný a čerstvý. Gaštanovo hnedý. Pozerám sa z okna, pijem ten čaj, otáčam stránky .týždňa,vášnivá a revanšujúca tvár Oriany Fallaci, jej lak na nechtoch, jejprsteň, tá nevyhnutná cigareta, oči ktoré skladajú otázky, vyjadrenia,uteká za čistými tvrdými formami. Páčiš sa mi, Oriana, páčiš sa mi,áno, in memoriam, páčia sa mi tvoje slová :
"Sadla som si k písaciemu stroju poprvý raz a hneď som sa zaľúbila do slov, ktorá sa vynárali ako kvapky azostávali na bielom hárku papiera...každá kvapka sa stala čímsi, čo by- iba vyslovené - odletelo, ale na papieri v podobe slov sa tozhmotnilo, či už boli tie slová dobré, alebo zlé."
Skica počerných očí Krpatého. Neochvejná viera v tajomstvo,nenáhlim sa, nevyčnievam, moje obnažené myšlienky teraz, spájanieteraz, mosty, slovanské slová, slovanstvo, naše, naše korene, nijakýhnusný nacionalizmus, nijaká patetickosť, len tiché zhováranie sa sosúvislosťami našich podôb, pozícia oblohy, táto orná pôda, životdráždi, literartúra dráždi, spájame se, splývame, realizujeme sa. Nachvíľu reakčné takmerrozplakanie. Táto vzájomnosť. Agnieszka Drotkiewizc - Paris London Dachau :
Vzpomínáš si, jak jsme seděli na zahrádce v Bráně u Varieté, tys pilpivo se šťávou, já měla zmrzlinový pohár „dame blanche"? „Jiný jezdějdo Budapešti, do Bratislavy nebo do Vídně a já? Já tu sedím a ztrácímčas," řekl jsi. „Děkuju." „Ježíšmarjá, to si to musíš hned brát všechnoosobně?" „Hm, když to je těžký nic si z toho nedělat," opřela jsem sihlavu o ruku a začala přejíždět nalakovaným nehtem po obočí (Ty tvoje nalakované nehty, jestli si holčičko myslíš, že se tím nic nezmění, tak to pleteš, to se teda sakra pleteš!) ,mohla jsem stejně tak dobře brečet jako začít vyprávět vtipy. Totálníbeznaděj. Míchala jsem lžičkou kaši ze zmrzliny a čokoládové polevy.„Moc bych si přála, abych pro tebe znamenala víc než nějaká Budapešť,Bratislava nebo Vídeň. Abys chtěl zůstat se mnou, to je jedno kde, a neabys letěl do New Yorku." Komorní beznaděj, komorní láska. Báseň PaulaEluarda: Zoufalství nemá křídla, láska už jich pozbyla. A já jsem stále živý, jako mé zoufalství a jako má láska. „Já bych ale stejně vždycky radši odjel." „No, a v tom je právě mezi náma rozdíl."
Mamavraví, že treba umyť auto. Pozerám sa na strapatú ružovú špongiu v jej ruke, šomrem, šomrem, odkrúcam hadicu, listyna zemi, padajú listy, krkvajú sa, šuchotajú ako supermarketovéigelitky, svitanie podmienenej jesene. Leštím sklá, okena ahandra a sklo, zmenšujem sa v ňom a smejem sa, opice, pomaranče,citrónové mydlá, chcem si dopiť ten čaj, o prácu nie je núdza, čo takštepiť ruže? Čo tak rozrobiť tento kľúč? Čo tak svoje bosé nohyošpliechať, zmočiť ich, utopiť ich vodou, lahôdka susedia, toto jezákusok, sviežosť, susedia, áno, vám poobede takmer ukradli fúrik, čoby ste si počali, drahá? No čo? Nekričte toľko, buďte nachvíľu mĺkva,ja si šepkám Mirjanu, práve teraz, Mirjana Baševova - Ráno :
Kde jsem byla dnešní noc? Čí držely mě ruce?
Pamatuji si jenom rty blizoučko svého srdce.
A dlaně pamatuju - číhavé, něžné, zlé.
A slova : Ať to všechno bolí, ať vše je bolavé.
A po zádech mi stékal déšť, až studila mě kuže.
(Určite to byl déšť, ne slzy muže.)
Pamatuju si dlouhé loučení a krátky návrat
v dnes.
Potom jsem usnula jako kočka, opuštěná jak pes.
Dať sa útlosti vnímania. Auto je umyté, okolo stmievajúce sa ticho. Nepremokavosť. Zalievam si ďaľší zdanený Irish Cream, mala by som sa najesť, pokryť a vyplniť všetky svoje potreby, som pažravá a hladná a nič, nič neobyčajné, len mi je obyčajne krásne.
