Organizáciu práce vylepila na stenu a my sme čítali: Bernadeta – raňajky, riady po raňajkách, kúpeľňa Terezka – žehlenie, riady na obed Anička – večera, riady po večeri, schody Dominika – žiadne riady, obývačka, chodba Po týždni sme sa striedali. Ani neviem, ako rýchlo som si na to zvykla. Žiadna z nás – slečien v rozkvete, ktoré v kostole museli z kabelky teatrálne tri krát vytiahnuť vreckovku a aspoň raz sa vysmrkať (išlo o pocit všeobecnej dôležitosti), sa nemohla na nikoho a nič vyhovárať.Teraz máme 20, 19, 18 a 16 rokov. Náš systém je stále funkčný. Terezka v sobotu odišla do Nemecka. Keď chystám raňajky, večeru – to je jedno čo, vždy nachystám aj pre ňu. Akoby som nerátala s tým, že nás je doma len šesť hladných, maškrtných, pažravých, usmievavých krkov. Naša organizácie práce sa nalomila. A nalomí sa ešte viac po prázdninách, keď odíde aj Bernadeta. Je to divné a zmenené…. …nesmútim. Rozmýšľam nad nami – sestrami. Aj nad bratom, ktorý hrá na ulici so zlou asfaltkou tenis. Nad nami deťmi…. Terezka, na teba myslím. Asi je ti smutno, lebo moje sestrodobrosrdečno – maznavé srdce zachytilo náznak tvojej bradykardie. Ja neviem, ako ti je, lebo neviem, aké to je odísť tak nadlho preč, no viem, ako je mne s hlavou ponorenou v smutnom smútku. Nanič. Navšetko. Nahovno….Čiže ťa chápem. Ako inak…. Myslím na teba. Organizácia mojej duševnej práce je zaslaná v tom, čo teraz pocítiš a to ostatné je v treťom odseku. Tvoja a.
