Doma zimné rána
a tu zrnká snehu zničené soľou, sneh je na hlavných chodníkoch vodou, vlhkou, že čľapká a v noci zmrzne, keď zapadá slnko, cvičíme trpezlivosť, kocháme sa kódmi tmy a počasia, len málo nákupu, len málo zeleniny, popri rieke späť, kupujem si kávu a varím pohánku, periem utierky a čítam si článok o Lisabonskej zmluve, články o filmovom festivale v Rotterdame, po mojom tele sa sype syntetický kokos, sneh, ľad, šla som ho čakať a pripojil sa ku mne pes, psík, baset, dvíhal labky a robil tie žlté škvrny v snehu, pukal ľad, aklimatizovala som sa s vlnenými rukavicami na rukách, bol rád, že som prišla, ale vravel: to už nikdy neurob, ísť tými cestami sama,
sľúbila som, že nie, že po tej ceste nie, po tom temne s ľadom a vysokými plotmi, tam, kde sú v júni záhrady a tam, kde kvitnú fialky a anjelské trúby, budem kráčať len v svetle, aby som vo vagíne nemala cudzie údy, God, God, budem opatrná, aby sa nebáli, áno, ja, tvoja dužina. Povieme si slová, tie korenisté, napríklad
"Čo sme sa naučili v Ein Gedi? Milovať sa vo vode.
Čo ešte? Že hory sú krajšie, keď sa rozpadávajú."
Yehuda Amichai
Mlčíme o tom, noc pred skúškou, večer pred tým, keď mám okolo seba papiere a čítam o S. B. Hroboňovi, o jeho českej vlastenke, potme jadrové zvuky, satény, spočinula na nás krása, babreme sa s ňou, pipláme sa v nej, ten tanec, odhalený krk, ktorý si žiada bozky.
"Methinks, I see... where?
- In my mind´s eyes."
Shakespeare
Zmení sa deň, opraté utierky sú suché a visia blízko závesu v sprche, zakopnem o čižmy, čerstvý chlieb sa mrví a teplé mlieko je pripravené na dávky kakaa, uteráky na radiátore, v rozopnutej taške hrubý slovník poľských spisovateľov a film Walk the Line. Požičala som si ho u tej pani, v jej obchode, kde mi v apríli zabehlo a ona mi priniesla vodu a dnes mi dá cukrík, mentolový, odídeme, zazvoní zvonček. Sedím na posteli a pozerám to, Walk the Line, vedľa revú, tá ich hudba a herectvo, hrajú sa, ich šou, že vitajte v San Franciscu, vitajte na západnom brehu USA, dobré ráno San Francisco, tu je rádio Hnis. Bláznivo sa na tom smejú a dievča zakláňa hlavu, chýba tu kabaret, červený rúž a Mario Puzo.
V konzerve sú mŕtve ryby, šou zo San Francisca skončila, aj film, aj svetlá, len tak ležím a pozerám sa do stropu, kým muži, čo sú tu so mnou jedia pukance a pozerajú sa do kníh.
„Zdaje mi się że widzę... gdzie?
Przed oczyma duszy mojej."
Shakespeare
