A tu potom bolo teplo, drevo v obývačke,v košíku tvrdé hrušky. Tak som ležala na mäkkom, mysliac na sneh, nasopeľ, ktorý by mi za nejakých okolností mohol kvapkať do takého snehu.
Večer sme stáli v kuchyni s T., ona krájalacelozrnné bagety a ja banány. Hovorila mi niečo o sebe, všetko chcelaochutnať, bála som sa, že jej niečo kvapne na to bielo-modré prúžkované tričko.Zasvietili sme si aj sviečku, brat jedol, vyškrabával z panvice zemiaky,niekto nalial do krčahu vriaci čaj, mama z chladničky vytiahla fľašu vodkya džús. Vtedy som chcela byť za oknom, v októbri, pod mesiacom, ak hobolo včera vôbec vidno, chcela som byť tam a odfotiť to, také ukradnutiesúkromia, odovzdať súkromie papieru.
Mama mi ráno stanoví diagnózu. Hovorí o bicyklovanív nedeľu, hovorí, že som nemala sedieť na moste,
hovorí o tom, čo smesi z nedele zapamätali. Žltú farbu, kyslé jablká okolo cesty, ovcev diaľke, dievča s dlhými svetlými vlasmi, ktoré sa vyhrievalo nadreve a potom k nej prišiel chlapec so psom, chytil ju za ruku, držalju za ruku, pobozkal ju, sadol na bicykel a odišiel. Pes utekal rýchlo zaním. My sme to videli, pozerali sme sa na nich pijúc studené nápoje, sedeli smepri drevenom stole, slnko, ihličnaté stromy, tenisky s rozviazanýmišnúrkami, Česi s batohmi.
Videla som sneh na hrebeni, dnes som tam nemohla ísť,ochutnať ho, ísť tam a vidieť jeleňa. Keď sa prebudím, vidím rovno dootvorenej skrine, vidím tam modrú škatuľu, v ktorej je uložená spodnábielizeň, zo škatule trčí čipkovaná podprsenka. Určite nie je moja, viem to. T.pobehuje po izbe, okolo mojej postele, niečo sa ma pýta, je tu rušno, posadím sana posteli, je sedem hodín, slnko už vyšlo, vidím korunu asilipy, biely dom oproti nášmu.
Tak sa sediac polonahá na stoličke pripájam na internet,hľadám lacné letenky, kam ísť, kedy ísť, či je to vôbec možné. Prezerám sifotky, čítam články, rozmýšľam, či si kúpiť knihu alebo niečo iné. Alebo túfarebnú tašku, ktorá mi potom príde v balíčku a v nej si budemnosiť zápisník a knižku, ceruzku, aby som mohla v knižke zvýrazňovaťvety, ktoré sa mi páčia. Ktoré sú silné ako zelený čaj, ako zelený čaj, keďzhorkne.
A potom je koniec, knihy, dňa, tejto chvíle, kedy užsvieti slnko poriadne, nie je sedem hodín, už nie som polonahá a je tuticho a pokoj. Napadne mi, že je škoda sedieť za týmto počítačom, že hotreba zatvoriť , žiť niečo iné a byť offline.
