Chcela som sladké stredoeurópske jazerá, riasy a lekná, kyticu kvetov, presnejšie frézií, šla som zo školy a vedela som, že toto je pokoj, ale apatia, pokoj, ale nečinnosť, pred kaviarňou sedeli dievčatá v tenkých svetroch a popíjali červené víno, pani v kníhkupectve stála pri stojane s pohľadnicami, čítala si z knihy Múčniky, hrala sa so šnúrkou na okuliaroch a potmehúdsky sa usmievala. Bola pekná, jej telo sa mi zdalo útulné ako decembrová vidiecka kuchyňa, zabudla som na frézie, aj na žlté narcisy a tulipány, prestala som byť apatická, jej zaujatosť sa ma dotkla, jej sny o zákuskoch ozdobených šľahačkou a marcipánom upokojili moje zmysly. Povedala som si, že keď sa vrátim domov, vyberiem zo škatule šálky a strieborné lyžičky od starej mamy, poruším sľub, že až po svadbe, potom budeš so svojím mužom sedieť na gauči a bude leto, naozaj rozmarné leto, budete mať otvorené okno, vzduch bude voňať dažďom, šálky budú spomienkou na rodinnú minulosť a tie dni, rozmary toho leta si vyžiadajú každodennú dávku kávy s mliekom a poéziu Jaroslava Seiferta.
Na vlhkú pôdu začal padať sneh, obišli sme trávou zarastené koľajnice a vraveli sme si, že je tu marec, ale nie jar, mláky stále zamŕzajú a tie kružnice, tie bubliny, ktoré vidím pod ľadom sú život, moje výdychy a nádychy, takže ešte nie je čas zhodiť zo seba starý medvedí kožuch, asi by som veľmi rýchlo zabudla na to, čo bolo predtým, pred naozajstnou jarou, ktorá ma ako obvykle uchváti svojimi hrami a sladko voňajúcimi prezdobenými lúkami a lesmi. Stáli sme v marcovom blate a pozerali sme sa na kone, na svetlá v stajni a vyslovila som nahlas moje verejné tajomstvo o živote po tomto živote, o živote neďaleko malých miest, blízko jazier a hôr, o živote, ktorý žijeme aj teraz, ak sa naň takto pozrieme. Povedala som M., že teraz je čas biológie, ornitológie a histórie, mojich anticko-židovsko-kresťanských dejín, je čas pozorovať vtáky, fotografovať ich, veľa o minulosti premýšľať a mlčky žiť marec, veď, čo by sme v decembri dali zato, keby bolo takto, tento sneh a vietor a horúce čaje v poloprázdnych chatách v tatranských lesoch, takto prázdno tu môže byť len teraz, lebo je marec, lebo teraz je marec.
